Poetický dotyk dvoch exulantov, čínskeho a slovenského, stáli na začiatku takmer tridsaťročnej cesty, ktorá vyústila až v týchto dňoch vydaním výberu klasika čínskej poézie, vojnového vyhnanca Číny ôsmeho storočia Tu Fua - Stokvetá rieka. Presne v roku 1970 poslal exilový kresťanský básnik, spoločensky zneuznávaný a Slovensku dlhé roky vzdialený Karol Strmeň editorke Maríne Čarnogurskej prvé preklady básnika, ktorý je dodnes, s odstupom dvanástich storočí, považovaný za základný kameň čínskej lyriky. Preniknúť poéziou cez mimoriadne ostnatý drôt normalizácie sedemdesiatych rokov sa vtedy nepodarilo. Kresťanský básnik s politickým biľagom nemal šancu, a rukopisy, Čarnogurskou bez ohlasu ponúknuté viacerým vydavateľstvám, napokon zostali ležať v archívoch. "Tufuovská" posadnutosť, s akou Strmeň priekopnícky pretlmočil verše - mnohé z nich ním samotným označené za 100-percentne nepreložiteľné - z čínskej ideografie do európskeho fonetického jazyka, sa zúročila až dnes. Vďaka niekoľkým tvrdohlavcom, ktorí stáli pri Strmeňovom "boji o Tu Fua" (medzi inými Ján Buzássy - krstný otec dnešnej zbierky), a vydavateľstvu Petrus, je dnes na svete kniha, ktorej dal pôsobivú výtvarnú podobu Igor Štrbík. Stretnutie "básnika piatich exilov", ktorý v čase nepokojov precestoval celú Čínu, so Strmeňom, je stretnutím porozumenia dvoch vyhnancov. Pričom Stokvetá rieka nebola pre Karola Strmeňa výlučne prekladateľskou prácou. Pri mnohovýznamovosti čínskych znakov a s nadpismi, ktoré dal čínskym básňam bez názvu sám Strmeň, nesie kniha jeho výrazný vklad a nový prekladateľov rozmer. Ako si sám nazval svoj boj nielen o básnika a jeho poéziu, ale aj s ním - "prekladať Tu Fua - to je ako vážiť motýlie krídla".

Autor: ata