trenčianskeho výtvarného spektra vytratilo neopakovateľné dielo, vyznačujúce sa poctivou robotou a významovou nasýtenosťou. Sučanského figurálne kompozície pripomínajú rozhovory pútnikov o večnom čakaní na niekoho či niečo, čo však neprichádza. V téme je pozoruhodná absencia akéhokoľvek pohybu. Jeho nahé postavy ako keby sa vrátili do východiskového bodu svojej existencie, alebo vystúpili na poslednej zastávke života. Je to maliar novej figurácie, žiak Matejkov a Mudrochov, ktorý svoj tvorivý rozmach tlmí radšej do pokorných znakov. Vyhýba sa poloplastickej ilustrácii myšlienky aj filozofických posolstiev, lenže znaky, ktoré vymyslel pre svoj výtvarný prejav, vypovedajú o ľudskej bytosti azda viac ako stopy snehu. Pozorovateľ z nich (a v nich) si môže prečítať príbeh celého ľudského rodu. Jeho studená farebnosť nachádza v komornej tvorbe svoje jedinečné uplatnenie. Svoje druhé - posledné - výtvarné obdobie zasvätil krajinomaľbe. Obklopil sa živlami ticha a samoty vôd, aby nám na ich hladine zanechal svoj nenamaľovaný autoportrét.

Autor: PRE SME -rd