Nedávno Vietnamci zabodovali na švajčiarskom trhu. Najúspešnejším zahraničným výrobkom sa v krajine helvétskeho kríža stal ekologický bambusový bicykel z krajiny žltej hviezdy. Žltá hviezda na zástave Vietnamskej socialistickej republiky symbolizuje žiarivú budúcnosť. Takže, konečne je to tu? "Áno, ibaže je všetko inak," vraví No Van Huynh, prešedivený Saigončan. "Pred siedmimi rokmi sme si vyrábali bambusové bicykle preto, lebo žiadne iné neboli. Teraz vo Vietname kúpite, čo chcete, a bambusové bicykle sa vyrábajú vlastne z roztopaše," vysvetľuje. Stačilo jediné rozhodnutie. Pred tými siedmimi rokmi komunistická strana síce potvrdila, že mieni pokračovať v línii nastolenej súdruhom Ho Či Minom, ale v nových ekonomických podmienkach. A odrazu sa všetko dalo.
Zrazu už záhradka pred domom nebola štátna ako dovtedy, ale súkromná, a zrazu sa v nej všetkému začalo dariť. Hoci dovtedy nebolo v Hanoji na noc kde skloniť hlavu, zrazu je tu bezmála dvetisíc hotelov. A má v nich aj kto bývať, lebo Vietnamci sa zrazu smú konečne slobodne, bez povolení, pohybovať po vlastnej krajine. Za tých sedem rokov rodnej strane predviedli, ako sa rodí hospodársky zázrak. A svetu dokázali svoju životaschopnosť. Dokonca sa pokonali aj s Američanmi. Prezident Clinton v roku 1994 zrušil embargo, obnovili sa diplomatické styky. Do Hanoja zavítal americký veľvyslanec, ktorý tu počas vojny niekoľko rokov sedel v neslávne známej väznici Hanoj Hilton. "Ťažko to pokladať za akt zmierenia či nebodaj priateľstva, je to jednoducho - pragmatizmus," tvrdia zainteresovaní. Čo bolo, bolo, teraz treba, aby to bolo takto.
Pocit hrdosti však z Vietnamcov stále vyžaruje. Najmä na severe, kde im režim do hlavy vytrvalejšie vrýval fakt, že sú jediná krajina na svete, ktorá dokázala zvíťaziť nad USA. Tým na juhu nezostávalo nič iné než prispôsobiť sa, keď sem príslušníci Viet Congu vtrhli pred dvadsiatimi rokmi. Dali im totiž jasne najavo, ako si to predstavujú. Sotva sa do ich rúk na tri týždne dostalo bývalé cisárske mesto Hue, hneď pri mestskej citadele postrieľali, postínali a plameňometmi spálili vyše tritisíc ľudí, ktorých pokladali za sympatizantov juhovietnamského režimu. A keď padol Saigon, najskôr sa na cestu smrti vydalo vyše 150 tisíc prostitútok a za nimi odpochodovali do prevýchovných táborov ďalšie tisícky ľudí. Dôvod sa vždy našiel. U fotografa Hoanga van Cu'o'nga stačilo, že počas vojny s Američanmi pracoval pre agentúru UPI. Aj vďaka jeho fotografiám sa americko-vietnamská vojna stretla vo svete s takým odporom, že sa Američania napokon stiahli. Hoang van Cu'o'ng však nútené práce prežil iba náhodou... "Načo na to spomínať," hovorí Hoang van Cu'o'ng. "Dnes je už všetko inak a, našťastie, lepšie."
Našinec to však začína chápať až potom, keď sa mu podarí odosobniť od európskych zvykov. Musí sa jednoducho vyrovnať s prvými dojmami. Zabudnúť na útlocitnosť, keď vidí zúboženú sliepku čakajúcu na nôž v klietke priamo pri sporáku. Alebo keď zbadá na trhu pečeného psa. Musí popreskakovať aj zopár plaziacich sa žobrákov, kým pochopí, že ani títo ľudia sa v podmienkach juhovýchodnej Ázie nemajú najhoršie. V tropickej klíme nikdy nezamrznú a za to, čo vyžobrú, si pokojne môžu dovoliť trikrát denne teplú stravu. Tá je tu odpoly zadarmo a hladom netrpí ani ten najväčší chudák. Ak má chuť, môže si dať aj ovocný dezert - celý, už olúpaný ananás, za necelé tri koruny v prepočte. Musí však nakupovať na trhu.
Až tu, na trhu, začínate chápať, kde sa vzal naturel 6500 našich spoluobčanov, Vietnamcov, ktorí požiadali o slovenské štátne občianstvo. Trhovisko je život. Zrozumiteľnejšia pravda o skutočnom živote týchto ľudí než centrum Saigonu s desiatkami rastúcich mrakodrapov podľa vzoru ázijských veľkomiest. Oslovenie "You", čo treba čítať ako "júúúú", a všemocné "O.K.?!". To už máte pod nosom "pravé" americké džínsy, tenisky, švajčiarske hodinky, škatuľu s tisíckou cédečiek... Nech už je napísané na nich čokoľvek, všetko pochádza z pivníc a z garáží. Dajte im jeden kus a oni do týždňa tým istým zavalia pulty. Cenovo oveľa prístupnejším ich zhruba dvestodolárovým príjmom.
"Takto začínali aj Japonci," povie No van Huynh. "V čase, keď bol Vietnam najprosperujúcejšou krajinou juhovýchodnej Ázie, v Japonsku iba bojovali proti sebe jednotlivé rody." Potom sa zamyslí, aby nakoniec dodal: "Takže ešte nič nie je stratené, však?!"
Autor: TEXT A FOTO SME - ALAN HYŽA
