Mňa, mierneho človeka, vie vytočiť jediná vec: keď siahnem do vrchnej zásuvky svojho písacieho stola a opäť (už koľkýkrát!) v ňom nenájdem ceruzku, farbičku, pastelku... Zase mi ich šľohli tí gauneri - moje vlastné deti! Od istého času to však beriem celkom inak: tŕpnem, či sú pastelky na svojom mieste a keď NIE SÚ, som celý šťastný. Pretože mi napísala Eliška, ktorá pôsobí v súčasnosti v Southende-on-Sea, grófstvo Essex ako operka. To neznamená, že perie alebo operuje. Vychováva dvoch malých anglických džentlmenov. A Eliška zistila znepokojujúci fakt: malí Angličania nepoznajú pastelky. Nechcú, nevedia a nemôžu si napríklad vymaľovávať omaľovanky. Viete si predstaviť, aké ďalekosiahle dôsledky môže mať také detstvo bez pasteliek. Moja kamarátka Eliška je bystrá aj napriek svojej mladosti možno práve preto, že mala v detstve okolo seba dostatok pasteliek. Preto som vyvodil pre svoje budúce konanie závery: za honorár, ktorý dostanem za túto stránku, nakúpim toľko pasteliek a farbičiek a farebných kried, koľko sa do tejto sumy zmestí. Budem ich nechávať na nápadne nenápadných miestach a dúfať, že mi ich moje vlastné deti ukradnú. Že si nimi vyfarbia vlastné detstvo i moje fotrovské roky.