Bolesť, ktorá gniavi teraz moje telo, je ako preš: chce zo mňa vylisovať rýdzu šťavu a horké šupky odhodiť. Bolesť tela, akákoľvek silná vie byť, nikdy netrvá večne. Každá bolesť sa napokon rozplynie. A telo nemá pamäť na bolesť: dokážeme si pripomenúť všeličo, ale v spomienkach precítiť pôvodnú intenzitu bolesti, to nie. Inak by ženy nerodili a chlapi nepracovali k infarktu. V tom je múdra skleróza tela - že zabúda na svoju bolesť. Horšia je bolesť duše. Niekto túto bolesť nazýva melanchóliou, smútkom, skepsou, pesimizmom... Ale naozajstná bolesť duše je niečo oveľa bolestivejšie: neviditeľné jazvy na duši sa niekedy nemusia ani zaceliť.