Kompromisy sú nevyhnutné no majú svoje hranice

I keď bývam v oblasti, kam signál populárnej súkromnej televízie Markíza nedosiahne, veľmi ma zaujala diskusia na stránkach denníka SME, ktorá sa v predchádzajúcich dňoch rozpútala na tému vzťahov SDK a Markízy.

I keď každý má právo verejne vyjadriť svoj názor, predsa len sa mi zdali prisilné slová Ivana Čeredejeva na štvrtej strane vášho denníka 10. januára. Vystavil ostrej kritike predsedu DS za jeho otvorené postoje k Markíze a odporúča členom DS, aby si to všimli. V utorok 13. januára som privítal reakciu Petra Schutza, ktorý jasne poukazuje na korene problému. Tie sú totiž inde než vo výmene vlády inou vládou a štátnych úradníkov na všetkých postoch za každú cenu. Dôležité sú aj spôsoby, ktoré môžu zmenu priniesť. Roztržka SDK a riaditeľa Markízy je aj témou komentára Petra Tótha pod názvom Dve línie, v ktorom tiež vyčíta Jánovi Langošovi, že v predvolebnom roku sa takéto veci nerobia a volá po približovaní a hľadaní spoločnej reči v SDK a menuje aj protagonistov dvoch krajných línií vnútorného sporu SDK, M. Dzurindu a J. Langoša. I keď je veľmi potrebné i vo vnútri SDK hľadať spoločné riešenia, čo nemusí byť vždy jednoduché, a niekedy treba pristúpiť na určité kompromisy, vždy existujú hranice, ktoré nie je možné prekročiť. Tie by každý triezvy pozorovateľ politickej situácie, žijúci na Slovensku, mal poznať už z vlastnej skúsenosti. Komunistická diktatúra postavená na lži tu vydržala štyri desaťročia a padla, keď to málokto čakal. Niektorým bolo jasné, že jej dni sú spočítané a že podporovať jej princípy znamená škodiť iným, aj keď to mohlo jdnotlivcovi či úzkej skupine ľudí prinášať momentálne výhody. Škody, ktoré napáchala, budú znášať na vlastnej koži ešte celé generácie a nedajú sa vôbec vyčísliť. Čas konca dnešnej mocenskej garnitúry zatiaľ nie je známy, i keď mnohí pociťujeme, že sa žije ťažšie a ťažšie a vidíme, že demokracia vyzerá ináč, než to, čo niektorí prezentujú pod týmto termínom. Každá ďalšia vláda, ktorá bude sľubovať to, čo nemôže reálne splniť, teda bude vedome klamať, či podporovať a presadzovať ľudí, ktorí vedia iba krásne hovoriť, ale nič urobiť, ktorí budú podporovať diktatúru a ich morálne kvality budú biedne, bude Slovensko tlačiť tým smerom, s ktorým sme už zlé skúsenosti nadobudli. Jána Langoša, predsedu DS, si vysoko vážim predovšetkým preto, že od čias totality až po dnešok sa jeho meno spája s priamosťou, za tým, čo hovorí, si stojí celou váhou svojej osobnosti, Je to jeden z mála súčasných poslancov, ktorý vidí situáciu reálne, neuchyľuje sa k sladkým rečiam, nemaľuje naružovo, nehľadá lacnú popularitu ani naplnenie vlastných ambícií, hovorí jasne, zrozumiteľne a vždy dokáže oddeliť pravdu od klamstva, spravodlivosť od nespravodlivosti. Morálne kvality a slušnosť, s ktorou všetko robí, sú modelom, ktorý hodno podporovať a nasledovať. Že to niektorí nedokážu pochopiť, to je ich problém a, žiaľ, aj problém celého Slovenska. Kiežby to nebol aj problém budúcnosti.