možnosť viacerých výkladov. Hoci je umelecké dielo, pokračuje Eco ďalej, vo svojej forme uzavreté a vo svojej dokonalosti organizmu dokonale vyvážené, zároveň je otvorené a možno ho interpretovať tisícorakými spôsobmi, pričom jeho neopakovateľnosť sa pritom nenaruší. Svetový odborník na literárnu komunikáciu (a podľa ankety medzi osemnástimi svetovými odborníkmi z roku 1996 - tretí najlepší spisovateľ na svete) a kmeňový profesor na Bolonskej univerzite však ide ďalej. Prechádza na druhú stranu barikády a z posudzovateľa sa mení na tvorcu. Ani tu však nemôže obísť svoju filozofickú erudíciu a beletria (Meno ruže, Foucaultovo kyvadlo, Ostrovy včerajšieho dňa) sa stáva prostriedkom na spopularizovanie jeho semiotiky.

V prípade Šest procházek literárními lesy, ktoré v týchto dňoch ponúka aj na slovenský knižný trh olomoucké vydavateľstvo Votobia, Umberto Eco opäť prináša svoju najťažšiu literárnoteoretickú artilériu. Jeho literárne prechádzky, napísané a prednesené počas filozofovho hosťovania na Harvardskej univerzite v roku 1993, rozhodne nie sú romantickými prechádzkami po rozkvitnutej májovej záhrade. Pri Ecových analýzach literárnych príbehov treba mať za sebou niekoľko stovák kilometrov "prechádzok" po borgésovských labyrintoch ľudských znalostí. Napriek tomu, kolektívnu pamäť človeka rozvíja Eco ako príťažlivé klbko osobného príbehu každého z nás. Možno aj preto sú jeho intelektualizmy tak blízke "normálnemu" človeku. "Ak je však rozprávanie tak úzko späté s naším každodenným životom, nemôže sa stať, že interpretujeme život ako fikciu? A že pri výklade reality uplatňujeme prvky fikcie?" - pýta sa Eco čitateľa (a je pravdepodobné, že aj seba), ktorý v nemom úžase je odsúdený na neisté státie na prekliato úzkej hrane tajomného a reálneho. Našťastie, posledná veta Ecovej knihy ho aspoň trochu zachraňuje: "Ale pretože život je krutý, k vám i ku mne, som tu." Alebo je to zase len fikcia...?

Autor: pet