mu je cudzí, ktorému len málo rozumie, s ktorým len zriedka nachádza spoločnú reč. Dôkazov je na to dosť - demarše, slabučké vzájomné kontakty, málo korektné otázky do referenda o vstupe do NATO, ignorovanie názorov demokratického sveta na naše problémy súvisiace s prechodom od diktatúry k demokracii i ďalšie mnohokrát opakované záležitosti. Hranica oddeľujúca svet podľa predstáv Vladimíra Mečiara, a hoci aj Michala Kováča, je vlastne badateľná v každej postkomunistickej krajine, rozdiel je v počte stúpencov - u nás je podpora demokratického myslenia o čosi slabšia, možno verní svojej tradícii uprednostňujeme autoritatívnejší režim, ktorý na angažovanosť jednotlivých občanov kladie menšie nároky. Stále silná podpora V. Mečiara nie je náhodná a už tobôž nie vymyslená, má dostatok stúpencov, ktorých demokratické myšlienky neoslovili. Netreba sa im preto posmievať či hľadieť na nich pohŕdavým, povýšeneckým pohľadom, možno ich iba nepoznajú alebo pre rôzne okolnosti s nimi nemajú dobré skúsenosti, možno narušili ich donedávna relatívne pokojný život s jeho istotami, v ktorom nebolo príliš veľa možností, ale ani príliš veľa zodpovednosti. Je to naše spoločné dedičstvo, niekto ho opustí skôr, iný sa ho drží a len pomaličky si uvedomuje, že je preňho vlastne príťažou. Na blížiace sa voľby sa netreba pozerať cez ružové okuliare, ale pol milióna podpisov na žiadosť za referendum o priamej voľbe hlavy štátu je veľmi sľubných - na tom ani čachrovanie ministra s hlasovacími lístkami, človeka nehodného svojho úradu, nemôže nič zmeniť, naopak, pocit potreby občianskej angažovanosti by to mohlo ešte posilniť. Preto aj napriek úpornému úsiliu V. Mečiara a jeho druhov konzervovať svoju moc môžeme na vývoj Slovenska pozerať trochu optimisticky. Podpora demokratického myslenia, ktoré reprezentovali i prezidenti na levočskom summite, narastá a to, že Vladimír Mečiar dal ostentatívne najavo, že mu je ten svet cudzí, že mu nerozumie, že len ťažko s ním nachádza spoločnú reč - to všetko by malo pomôcť váľať potemkinovské kulisy, ktoré usilovne stavia pre získavanie voličských hlasov a mohlo by byť ďalším krôčikom Slovenska na jeho ceste od diktatúry k demokracii. Ale je možný aj iný vývoj, ktorý by podporil vzrastajúcu apatiu, ktorá vždy chodieva krok pred úpadkom. Potom by levočské stretnutie ostalo iba trpkou spomienkou na naše premárnené šance.

Autor: PAVOL STANO, Nový Smokovec