Rast cien plynu stlačil hospodársky výsledok SPP na polovicu. Zatiaľ čo ešte v roku 1999 dosiahol podnik hrubý zisk 12 miliárd Sk, v minulom roku to už bolo šesť miliárd. Dôvodom bolo podľa predstaviteľov podniku zaostávanie úpravy predajných cien plynu za neustále rastúcimi nákupnými cenami. Otvorilo to otázku, či sa má SPP správať sociálne, teda ako štátny podnik, alebo ekonomicky, teda ako podnikateľský subjekt. Ekonomické argumenty šéf plynárov Pavol Kinčeš opieral o „svoj“ kalkulačný vzorec a legislatívu, podľa ktorej by nad zvyšovaním cien prakticky nemal váhať. Citlivá otázka úpravy regulovaných cien sa však stala skôr politickým ako ekonomickým problémom. Spory šéfa SPP so zástupcami odberateľských podnikov a zamestnávateľských zväzov sa vliekli takmer pol roka.
Odkladanie riešenia znamenalo pre štátny podnik 16-miliardovú stratu v predaji plynu, pre ktorú bude musieť manažment pristúpiť k odpredaju firemných aktív. V tomto prípade však neplatí vlk sýty a ovca celá. Po rozhodnutí vlády z konca minulého roku budeme následky spolu s plynármi znášať od februára tohto roku všetci, a to forme vyšších cien plynu. K nim vláda ešte do nového milénia pribalila vyššie ceny elektriny, tepla, vodného a stočného, poštovného a dopravného.
Ekonomickou hrozbou pre plynárov zostáva aj stále nedoriešený problém tzv. Duckého zmeniek.
Ekonomické problémy SPP len potvrdzujú nutnosť privatizácie tohto monopolu. Svoj záujem oň už potvrdili silní hráči z Európy i USA. Ruský Gazprom oficiálne záujem neprejavil, ako správca zásob plynu, ktoré SPP prepravuje, však karty určite zamieša. Sčasti sa mu to už podarilo, keď otvoril otázku budovania druhej vetvy plynovodu Jamal z Ruska cez Bielorusko, Poľsko a možnou prepojkou aj na Slovensko. Zámerom je obísť Ukrajinu, istotu však nemá ani Slovensko. Záujem zúčastniť sa na projekte vyjadrili slovenskí politici podľa niektorých pozorovateľov až príliš jasne. Možno aj preto sa v ruských médiách objavili špekulácie, že vláda SR by mohla súhlas s výstavbou plynovodu podmieniť práve účasťou Gazpromu na privatizácii.
Súboj gigantov o SPP je pochopiteľný. Tento druhý najväčší prepravca zemného plynu na svete získava na tranzite ročne 25 miliárd Sk, čo dovoľuje vláde každoročne zdaniť jeho zisk sadzbou až 80 %. V roku 1999 putovalo z SPP do štátneho rozpočtu 8,3 miliardy Sk. Aj preto je podnik v očiach verejnosti považovaný za sliepku, ktorá znáša zlaté vajcia, a jej predaj sa vníma mimoriadne citlivo.
Cena, ktorú si Slovensko bude môcť za SPP zapýtať, sa odhaduje na 200 až 300 miliárd Sk. Privatizácia podniku s takouto bonitou bude ozajstnou skúškou vlády. Ministri sa síce pri konkrétnych otázkach o predaji 49 % tohto monopolu odvolávajú na návrhy privatizačného poradcu, predaj SPP však bude o tom, ako pred občanmi obstojí vláda, nie poradca.
TOMÁŠ KURTANSKÝ
