Priťahujú ho zbiehajúce sa línie, zvrásnené plochy, priestory na perifériách. Na ošumelých stenách Bratislavy, starých dvoroch, ale i pôvabných hrách svetla a tieňa objavuje Anton Sládek tváre, postavy, ale aj prízraky. Podobne ako Sudek aj on hľadá poetiku v každodennosti. Už desať rokov rozpráva príbeh starej Bratislavy. O miznúcom čase okolo nás. Sládkove fotografie sa nevnucujú, ale ich pohľad je magnetizujúci. Vábia nás do miest, ktoré čiastočne poznáme.

Koncom minulého týždňa bolo takmer 60 fotografií Antona Sládka sprístupnených vo viedenskej Galerie auf der Pawlatsche. Výstavu zorganizoval Inštitút slavistiky vo Viedni a jej názov Bratislava pred dverami domu pozýva do 16. februára Viedenčanov do Bratislavy ako mesta pred ich dverami.

Obrazy starého sveta

„Som človek, ktorý nerád cestuje,“ hovorí Anton Sládek. „Uprednostňujem istoty domova. Ani to však nie je ľahké. Doslova pred očami mi miznú so závratnou rýchlosťou. Ľutujem, že som Bratislavu nedokumentoval aj počas štúdií. Koľko krásnych zákutí z nej nenávratne zmizlo. Zmizol život pred bývalou kaviarňou Štefánka, na Suchom mýte, pred dnešným Prezidentským palácom. Je mi smutno, ako je ten priestor teraz odľudštený. Kedysi žil a hrial teplom ľudských stretnutí. Dnes sa odtiaľ ľudia ponáhľajú preč.“

Anton Sládek je fotograf, ktorý vytrvalo striehne na miznúce a vznikajúce svetlá a tiene. Je tichým lovcom prchavej reality. Nikdy ju však neznásilňuje. Umelecká sloboda je pre neho aj umením čakať. Na svoje svetlo, na vydarenú kompozíciu. Čaká trebárs celý deň, sleduje svetlo a potom, možno, niekedy navečer urobí jedinú snímku.

„Ľudovít Absolon, profesor z bratislavskej ‘šupky‘ nám hovorieval, že dobrý fotograf sa aj vie zriecť fotografovania. Nikdy netreba tlačiť na pílu. Samozrejme, na dobrý záber treba byť pripravený.“

50 krokov od domu

Anton Sládek (1956) je absolventom pražskej FAMU a ako fotograf sa venuje téme Bratislavy od roku 1990. Zatiaľ vydal tri minipublikácie: Bratislava, moja láska (1999), Svetlo a tieň (2000) a Obrázky z Bratislavy (2000). Na tento rok pripravuje ďalšiu s názvom 50 krokov od domu. Budú v nej básne Františka Gyarfáša, inšpirované Sládkovými fotografiami.

Podľa autora sa mierne posunie aj optika fotoaparátu. Bude to pohľad do mesta ľudí. Do priestoru, kde jeho duša necháva odtlačok na ich tvárach. Atmosféra, ktorú raz presne vystihla česká surrealistická fotografka Emila Medková – jeden zo Sládkových vzorov: „Ak nie je vo fotografii tajomstvo a jej realita nemá druhý plán, nastáva prázdno. Nejde o popis predmetov, nejde ani o popis hlavy, tváre vpísané do iného predmetu, ide o to, čo sa evokuje.“

Kdesi vzdialene v tejto atmosfére zaznieva džez, ktorý Sládek aktívne fotil. Je to improvizácia s pevnými brehmi. Záber ako úder džezu, ako tep života.

Medzi divadlom a realitou

Anton Sládek patrí k fotografom, ktorí najlepšie dokážu zachytiť atmosféru divadla a hercov ,,v akcii“. Za sériu fotografií z inscenácie DAB Mária Stuartová získal v roku 1996 v Prahe 1. cenu v kategórii Umenie v rámci Czech Press Photo. V súčasnosti pracuje pre Divadlo Andreja Bagara v Nitre a Operu SND v Bratislave.

„Divadlo je na opačnom konci mojej tvorby ako snímky o Bratislave,“ hovorí fotograf. „Divadlo je umelo vytvorený svet, ilúzia trvajúca nepomerne kratšie ako život mesta. Je to krása umelo vytváraná. Pri fotografiách Bratislavy sa držím prísnej reality. Je to v presnom čase a priestore zachytená realita, pri ktorej pracujem s exaktnou fotografickou technikou. Divadlo je aj mojím spôsobom obživy, pri Bratislave som slobodnejší. Pri prvom používam farbu, pri druhom čiernobiele fotografie. Vždy ich však robím klasickou cestou. Doslova sa teším na prácu so zväčšovákom.“

Anton Sládek je fotografom našich spomienok. Bolo by hriechom ich obísť, keď sú tak blízko. Sládkove spomienky sú totiž aj našimi príbehmi.

ĽUDO PETRÁNSKY