Kto by sa dnes u nás chcel zoznámiť s piesňami Vladimíra Vysockého v zvukovej podobe, bol by z hľadiska dostupu k nim v situácii analogickej vzdialeným (najmä) sedemdesiatym rokom - odkázaný na medziľudské sprostredkovanie (cesty nahrávok Vysockého k nám možno odhadovať popri úzkom kruhu humanitne orientovaných ľudí, predovšetkým a prirodzene rusistov, aj po špecifických trasách osobných kontaktov vedcov - matematikov, fyzikov s ruskými kolegami). Po medzičase minulého desaťročia, keď sa Vysockého platne dali u nás kúpiť, dnes takej možnosti niet, no dostupné sú knihy s piesňovými textami spolu so záznamami rozhovorov a sprievodných slov na koncertoch, so spomienkami a hodnoteniami iných. Pri knihách Môj Hamlet, Štyri štvrtiny cesty, Taký bol Vysockij veľkú prácu ako prekladateľ a zostavovateľ urobil M. Tokár. Preklady piesňových textov a básní (Ľ. Feldek, L. Vadkerti-Gavorníková, J. Štrasser) sú v mnohom komplementárne, no viaceré paralelné slovenské texty (a podobne aj české, preložené J. Moravcovou a M. Dvořákom) dokazujú, že sú piesne - výzvy, ktoré je ťažko obísť a často ťažko aj osvojiť. Symptomatické sú už názvy prekladov Vysockého "životnej piesne" Koni priveredlivyje - Koně k nezkrocení, Vrtošivé koně, Rozcválané koně, Bujní koně...
V Čechách s ich tradíciou mestského folklóru, trampskej a neskôr folkovej piesne, a sprostredkovane aj na Slovensku sa Vysockij udomácnil do istej miery aj prostredníctvom súznenia, reprodukcie a inšpiratívnosti jeho piesní v tvorbe Jaromíra Nohavicu (...Já nikdy v životě nebyl jsem na Tagance. / Tak jsme se minuli v čase i prostoru. / Poslouchám písně tvé, a to je moje šance / proplout svou planetu odzdola nahoru... Píseň pro Vladimíra Vysockého). Vysockého piesne v našom prostredí prirodzene rezonovali. A on sa nevyhol (nevyhýbal) ani sebaobviňujúcej reflexii "našej a ich" spoločnej traumy, ktorá zdrvujúco zasiahla časť ruskej spoločnosti (Zbytočne pri lumpoch som zvieral päsť - / veď líšil som sa od nich iba málo! / Veď zabolieť ma mala Budapešť / a pre Prahu mi srdce puknúť malo! / (...) Hoci však prežili sme strach a úzkosť / a nestali sa obeťami sálv, / aj my sme deti strašných rokov Ruska - / ten krutý nečas do nás vodku lial. Prel. Ľ. Feldek). Do predvlaňajšej vážnej reflexie nášho "divného století" zaradil Nohavica aj svoju pieseň o divokých koňoch, venovanú Vysockému.
