sa nedá vnímať jubilejne, nedá sa bilancovať ho ako uzavretú kapitolu, vyňať si ho z naftalínu alebo sejfu a znovu ho tam uložiť...
(...)
Ale rád by som veril, že prečkám ten čas,/ že loď nezhorí, ani nič iné,/ že sa vrátim - i druhov, i žiaľ si tu nájsť/, že sa vrátim sem zas/, že si zaspievam zas/ - skôr než polrok sa minie.../že sa vrátim i druhov i lásku si nájsť,/ že si zaspievam zas,/ že si zaspievam zas - skôr než polrok sa minie. (Lode, prel. Ľ. Feldek.)
Je to naozaj kultúrny fenomén, ktorý sa vzpiera jednoznačnému výkladu a interpretácii, a predsa je jednoznačný prítomnosťou posolstva, misie, unikátnou funkciou transportovania javov spoločenského podvedomia do aktívneho vedomia prijímateľov svojho spoločenstva (o tom hovorí filozof Tolstych). Odkiaľ uchopiť tento jav: mnohorakosť talentu (herec, spevák, spisovateľ) je totiž aj pluralitou a vzájomnou toleranciou postojov - tvorcu a interpretátora. V jeho textoch sú modelované početné a netotožné životné svety: groteskný, historický, mytologický, rozprávkový... Tolerancia a mnohorakosť sú aj vo vzájomne sa dopĺňajúcej a organickej jednote, nie vylučujúcom sa protiklade (ako sa to často zjednodušuje) hlboko kultúrneho a hlboko národného prvku v jeho tvorbe. Pritom pohyb je obojsmerný a rôznorodý: jeho piesne zľudoveli, lebo sú silné schopnosťou presného vyjavenia vecí takých, aké sú, sú silné schopnosťou empatie s konkrétnym človekom v konkrétnom čase a priestore sovietskych súradníc, a tým - časovou, národnou a situačnou autentickosťou získavajú nadčasovú a univerzálnu platnosť. Hádam jedným z najsilnejších príkladov je hamletovský cyklus Vysockého piesní z rovnomenného predstavenia:
(...)
Som Hamlet. Násilím som pohŕdal./ Kašlal som na trón, pod ktorým je stoka./ Ale v ich očiach som sa nahor dral/ a v boji o korunu zabil soka./ (...) /Blud býva odetý do krásnych viet./ Smrť nám už pri zrodení v oku drieme./ Dávame často klamnú odpoveď -/ no pravú otázku si nekladieme. (Môj Hamlet, prel. L. Vadkerti-Gavorníková.)
Nikto sa nikdy nedozvie, koľkí sa opreli o Vysockého verše v situácii ťažkých existenciálnych rozhodnutí, pri kom kedy stál. Koľko vecí "žije" vo vedomí ľudí tak, ako ich pomenoval - v ich tragickom a nezriedka zároveň komickom rozmere... Často, keď popíjaš a potom hľadáš svoj prístav, / a nevieš, kto ti dá nocľah, či požičia groš, / zderú ťa dohola - toto je pravda a čistá: / hľaď - tvoje šaty si oblieka zákerná lož, / hľaď - tvoje hodinky nosieva zákerná lož, / hľaď - tvojho koňa si zubadlí zákerná lož! (Pravda a lož, prel. L. Vadkerti-Gavorníková). Vysockij sa nehanbil byť patetický, v láske, v smútku, v boji, v práci, ba ani "v opici". Jeho hĺbkovo ruská tematizácia mnohých motívov (napríklad priestoru ako pohybu po nekonečnej horizontále - Obzor) sa komplementarizuje vedomým prekonávaním podstaty (v alpinistických piesňach pohybom po vertikále, no prekonávaním seba, vlastne aj pohybom v sebe samom - Na vrchol).
Mohli by sme napokon hovoriť o Vysockého predstave základných ľudských citov: o predstave lásky a najmä priateľstva, cti, spolupatričnosti, v básnickom modelovaní ktorých Vysockij prepája tradíciu dvoch tisícročí civilizácie s celkom individualizovaným - povedzme aj vlastným - ľudským osudom. Možno aj táto a takáto predstava prechádza a prichádza - ako pomoc v pravý čas - zo dňa "včerajšieho" do "dnešného" dňa, do sveta viac ako trochu pozmenených a ešte nestálych súradníc:
(...)
Ak zlá, neznáma noc vzala na teba bič,/ a ty krívaš a cesta je hrozná, /vyjdi z úkrytu von, nemlč, volaj ma, krič -/ ja tvoj hlas iste začujem, spoznám./ (...)/ Aj keď nevládzeš ísť, nohy máš plné rán,/ aj keď bráni ti mráz, bahno ciest, hĺbka riek, ostrý kameň, /aj keď dusí ťa prach, šľahá vietor a páli ťa plameň, /len sa dotiahni sem, dovleč, doplaz sa k nám.
Autor: Prel. J. Štrasser.
