Kde je Vladimír Vysockij, ten dnešný šesťdesiatnik, ktorý nikdy neprekročil hranicu stredného veku... Je zaliaty či zakliaty v soche pod taganským nebom vo dvore rodného divadla alebo v tej na národnom Panteóne - na Vagaňkovskom cintoríne s koňmi, ktoré ho držia a poháňajú zároveň? Fakticky tam blízky a predsa na míle ľudskej pozornosti vzdialený svojmu druhovi Okudžavovi, ktorého intelektuálna univerzálnosť po smrti skôr marginalizuje. Alebo je v tej nečakanej, pozične iste nenáhodne umiestnenej soche v centre Moskvy, zrkadlovo v jednom "šíku" (čo aj chrbtom) s Puškinom? Vysockij nechcel byť sochou, lebo socha - to je aj komtúr, a on bol v Donovi Juanovi (i v živote) radšej Juanom... Taganskú sochu darovala Marina Vladyová divadlu, tá na cintoríne je venovaná tým, ktorí k nej kladú kvety, zapaľujú pri nej sviečky, ozdobujú pri nej vianočný stromček alebo jednoducho zastanú... Práve tá nečakaná, s rozpriahnutými rukami, vnukajúca dojem smerovania nahor, má jednoduchý text: "Vladimiru Vysockomu", ale epitafom akoby bola rovnomenná báseň A. Voznesenského:
Vsekajte Vysockého
do ruskej oblohy,
vsekajte z celej sily,
bez piedestálu pod nohy.
Po cestách vlasti chodia
živé - nie mramorové -
chripľavé pomníky
Voloďove. (Prel. J. Andričík.)
Pomník, pamätník - jestvuje hádam v ruskom kultúrnom priestore iný taký fenomén ako Puškin a Vysockij, ktorý môžeme precítiť len ako posun v čase, a tým v spôsobe a podobe posolstva? Akoby to potvrdzovalo koniec koncov aj Vysockého herecké filmové prevtelenie do ich "spoločného predka" - Hanibala na petrovskom dvore... či, tak ako pri Puškinovi, verejné pertraktovanie slabostí: "On vraj hrešil, a preto mu predčasne dohorel knôt... / Ako vedel, tak žil - svätci v prírode zriedka sa roja." (B. Okudžava: O Voloďovi Vysockom - Prel. Ľ. Feldek)
Tribún, idol... Prečo? Možno aj preto, že pre dnešného všelijako (aj nie celkom vlastnou vinou) straumatizovaného Rusa je stelesnením neponižujúcej kontinuity, katarzná existencia barda v ruskej kultúre pomáha vstať z kolien, zachovať si vlastnú dôstojnosť: môže si predsa vážiť sám seba, lebo bol pri ňom (legendicky znejúca "alej" magnetofónových nahrávok z okien všetkých domov v ruskom provinčnom meste 70. rokov), bol s ním (aj na poslednej ceste z divadla v dovtedy nikdy nevídanom spontánnom smútočnom zhromaždení), lebo Vysockij bol v nich a za nich...
Má teda ešte zmysel pýtať sa, kde je Vysockij dnes?
