Hranica medzi Juhosláviou a Chorvátskom je zrejme jednou z najmladších hraníc v Európe. Je len o niečo mladšia než tá medzi Slovenskom a Českom. Je to štandardná hranica so závorami, zbežnou colnou prehliadkou, otázkami "odkiaľ" a "kam", i s pečiatkami do pasov. Medzi srbskou a chorvátskou stranou je však akási "pauza", asi kilometrový úsek. Akoby sa policajti oboch štátov medzi sebou neráčili... Na ceste je hmla ako smotana. Dopravné a orientačné značky často chýbajú a keby nebolo pomoci švédskej "modrej prilby", ktorej biely vojenský džíp stál pri krajnici, nevedeli by sme, že najbližšia odbočka vedie do Klisy, na bývalé civilné letisko mesta Osijek, na ktorom dnes pristávajú ukrajinské vojenské vrtuľníky. K letiskovej hale je pristavaná kuchyňa a jedáleň a "arma" s vyberanými lákadlami, v ktorej "modré prilby" môžu míňať svoj zaslúžený žold. Klisa je aj sídlom velenia slovenského ženijného práporu - Slovengbat - a dnes (13. januára) o pol jedenástej tu pred nastúpenými Slovákmi spustia vlajku OSN. Pretože táto misia sa definitívne končí.

Prichádzame akosi na vlastné riziko, ukrytí v tieni najvyššieho velenia Ochranných síl OSN vo východnom Slavónsku (UNTAES), ktoré tu dnes zosobňujú belgický generál Willy Hanset a administrátor regiónu, americký diplomat William Walker. Misia je na svojom úspešnom konci. Hanset a Walker obchádzajú veliteľstvá jednotlivých národných práporov, aby sa poďakovali vojakom za to, čo pre misiu urobili. "Boli skvelí," povedal SME o slovenských ženistoch William Walker. "Po nás jediných tu niečo zostane," poznamenali v tejto súvislosti naši. A majú vlastne svojím spôsobom pravdu - slovenskí vojenskí špecialisti boli nasadení na najnebezpečnejšie a najšpinavšie práce - likvidáciu mínových polí, ktorých je tu, na miestach bývalej srbsko-chorvátskej frontovej línie, ako maku.

Popri ceste z Vukovaru do Osijeku sa miestami ťahajú plastové pásky, ktoré označujú mínové polia. Vidno rad zničených stožiarov vysokého napätia - vedenie je zamínované. Odmínovať sa ich pokúšala nemecká súkromná firma Gerbera, ale keď jej tam "zostali" vlastní ľudia, nechala to tak. Pôsobia tu aj ďalšie súkromné firmy - chorvátska Mungos, srbská TNT. Je iróniou, že odmínovanie sa môže stať dobrým biznisom pre niektorých miestnych ľudí, ktorí tu v čase vojny míny sami kládli. Slovenskí ženisti nezaznamenali počas svojej misie ani jeden vážny úraz. Sú zrejme fakt najlepší. A najlacnejší. "Zarába na nás OSN i náš štát. Štát, nie armáda," počujeme. Ich mesačný žold tu predstavuje 988 amerických dolárov, plus pohyblivé osobné ohodnotenie. Dostávajú ho okľukou z domu, nie priamo od UNTAES, ako by si niekto mohol myslieť. Česi, ktorí plnia "len" úlohy strážnej služby a mali väčšie problémy napríklad s vojenskou disciplínou, vraj berú o 200 dolárov viac. A civilní odmínovači zarábajú raz toľko, ako "modré prilby".

Služba v medzinárodnej misii OSN však predsa nie je vecou zárobku, ale vecou cti, prestíže, reprezentácie krajiny. V tomto ohľade sú vojaci, s ktorými sme viac-menej náhodou hovorili, trochu v rozpakoch. Misia sa končí a mnohí nevedia, čo s nimi bude ďalej. Po skúsenostiach v zahraničnej armáde bude návrat domov, povedzme, neľahký. Hodnosti a ocenenia, ktoré dosiahli u "modrých prilieb", vraj doma veľkú váhu nemajú. Čaká ich nové zaradenie, budú si musieť znova zvykať. A možno aj čeliť závistlivým rečiam o tom, ako si "nahrabali"... "Naša armáda nemá záujem o ľudí, ktorí majú skúsenosti zo zahraničia," lakonicky poznamenal muž, ktorý si neprial byť menovaný. Stratia sa kdesi "v dave", tak ako naši vojaci, ktorí boli vo vojne v Perzskom zálive? Alebo raz vznikne špičková ženijná-odmínovacia jednotka, ktorú budeme môcť poskytnúť misiám OSN? Svetová kampaň proti mínam získala vlani - vďaka nebohej princeznej Diane a vďaka udeleniu Nobelovej ceny mieru - veľkú publicitu. Práve v oblasti Bosny a Chorvátska sa nachádzajú najčerstvejšie a najzákernejšie mínové polia v Európe. Nie všade sa dá odmínovať podľa vojenských máp - a mnohé míny sú nastražené špeciálne na civilistov, napríklad v opustených domoch, v záhradách a na poliach...

Slovenský ženijný prápor UNTAES mal pôvodne 600 príslušníkov a dva tábory - v Brodski Pustara a v Marinovaci. Tábor v Marinovaci, ktorý zostal ženistom po znížení ich počtu na 250 na jeseň minulého roka, tvoria mobilné obytné bunky v priestoroch bývalého poľnohospodárskeho družstva. Bohužiaľ sa nám nepodarilo ho navštíviť. Úlohy, ktoré ženistom dalo velenie misie, sa týkali najmä odmínovania pre účely jednotiek OSN, teda šlo o vyčistenie miest, na ktorých sa budovali tábory, a tiež komunikácie, či hraničný priechod Branjsko Petrovo Selo do Maďarska. Stavali provizórne mosty, kompy. Tábory a stanovištia - v sídle veliteľstva misie vo Vukovare, v Klise, tábor pre jordánsky, ruský a belgický prápor, pre špeciálnu políciu v Erdute.

Doma sa možno nevie, že naši ženisti technicky zaisťovali prácu medzinárodných komisií, ktoré exhumovali masové hroby v oblasti obcí

Ovčara, Ernestinovo, Marinovac, Nemetin-Klisa - odmínovali vrchnú vrstvu predpokladaných hrobov obetí vojny, pripravovali stany a techniku pre ďalšie práce pri odkrývaní a identifikovaní tiel obetí.

Pýtame sa, či sú vojaci UNTAES držaní rovnako "nakrátko" ako Američania vo SFOR na niektorých miestach (možno všade) v Bosne. To znamená nijaké vychádzky, nijaké kontakty s "miestnymi". Medzi tým, ako berú Slovákov vo východnom Slavónsku a Američanov v Republike srbskej v Bosne, je však priepastný rozdiel. Chorvátska vláda sa síce nemohla dočkať toho, až sa misia UNTAES skončí a oni budú môcť konečne spravovať "svoje" (ide tu o veľmi úrodnú oblasť a napokon aj o náleziská ropy). Miestni ľudia však "modré prilby" prijali poväčšine veľmi dobre. Tým skôr, keď sa dočkali skutočnej hmatateľnej pomoci, ktorá im uľahčila každodenný neľahký život. Naši tu nakoniec stretli "našich" - ľudí z Iloku, kde na stavbe podkrovia a strechy Slovenského domu odpracovali stovky hodín vo svojom osobnom voľne, a potom boli vítanými hosťami na ich kultúrnych oslavách, zahrali si tu futbal, jednoducho, vznikli tu normálne priateľské kontakty medzi ľuďmi. Kontakty, ktoré nahradili obmedzené možnosti kontaktu s domovom. Ženisti tiež odmínovali rusínsky gréckokatolícky kostol v Mikluševci, jednou z posledných takýchto prác "nie pre potreby vojakov UNTAES" bolo pred vlaňajším dňom dušičiek odmínovanie katolíckeho cintorína vo Vukovare.

Doma sa medzičasom veľa popísalo o skvelej technike, ktorú mali naši ľudia možnosť v Chorvátsku predviesť v bojových podmienkach. Či už o diaľkovo riadenej odmínovačke Božena alebo o odmínovacom zariadení na podvozku tanku 155 Belarty. Vojakov však pochopiteľne viac, ako to, ako tieto veci pôjdu v budúcnosti vo svete na odbyt, zaujíma to, či a ako budú zaujímať niekoho oni sami. Koncom februára sa vrátia poslední z nich domov.

Naša návšteva sa uskutočnila - oproti pôvodnému plánu a dohovoru - tak trochu "na vlastné riziko". Sme preto vďační všetkým, ktorí nám v Klise napokon podali ruku.

Autor: BAŠA JAVŮRKOVÁ, Klisa - Bratislava