Reagovali ako malý chlapec, ktorý rozbil vázu a snaží sa to rodičom čo najdlhšie utajiť

Už roky nepatrím k tým, ktorí by pravidelne po nedeľňajšom obede sledovali v Slovenskej televízii diskusnú reláciu Kroky. Už dávno sa spreneverila a vzdialila problémom slovenskej spoločnosti, radovým občanom i kultúre nezávislých diskusných programov.

Niekedy si Kroky však na chvíľu zapnem, aby som poznal tváre niektorých osobností. Urobil som tak aj druhú januárovú nedeľu. Problém integrácie Slovenska do Európskych štruktúr i široká paleta diskutujúcich osobností vedúcich predstaviteľov parlamentných strán, ma dokázala udržať pri obrazovke. Ale len preto, aby som sa presvedčil o biede Slovenska. Opoziční predstavitelia ani nemohli povedať nič iné, než to, čo už bolo od predstaviteľov EÚ počuť mnohokrát, že Slovensko nikde nemôžu zatiaľ brať vážne. Ale jeho strategická poloha a možnosť, že sa predsa len ešte aj vnútornou politikou zaradí medzi demokratické krajiny, mu predovšetkým zásluhou opozície dávajú iskierku nádeje. Na to koaliční reagovali ako malý chlapec, ktorý sa bojí priznať, že rozbil drahú vázu, a tak upútava pozornosť rodičov všetkým možným, len aby to čím dlhšie utajil.Vysvetľovali, kto bol proti samostatnej republike pred rozdelením Československa, aké sú problémy v iných krajinách bývalého socialistického tábora, v Maďarsku, Poľsku, Čechách, nešetrili narážkami na činnosť maďarských strán, život na južnom Slovensku, porozprávali, čo všetko oni urobili pre integráciu, kto s kým rokoval, aj to, čo opozícia neurobila. Čestný predseda SNS, koaličnej strany vlády, ktorá má integráciu v programe, ju spochybnil celkom. Zaujímavý bol aj záver Krokov. Takmer dvadsať minút mali postupne slovo koaliční poslanci a jeden po druhom na adresu prítomných i neprítomných osobností, strán opozície vysypali sprchu vysvetliviek, narážok, upozornení, mnohých s integráciou nemajúcich nič spoločné a prezentovali vlastné úspechy, dokumentovali ich narastajúcou priemernou mzdou a vysokým stupňom slovenskej demokracie. Ak by človek v tejto krajine nežil, mal by dojem, tak ako to mnohí chápali za socializmu, že naozaj žije v najlepšej, najbohatšej, najúspešnejšej a najdemokratickejšej krajine. Ale nemusí byť ani politológom, stačia otvorené oči a zdravý rozum, či niekoľko dní pobytu v zahraničí, aby videl, že úspechov je príliš málo a niektoré kroky na Slovensku majú k demokracii príliš ďaleko.