Možno preto, že v týchto dňoch chodím menej do ulíc, zakaždým je to pre mňa silný vizuálny zážitok. Najradšej sa pozerám na tváre. Vydržal by som sa na ne pozerať celé hodiny. Tváre ma nikdy neotrávia. Nie tváre filmových hviezd a manekýnok - tie sú najmenej zaujímavé a omrzia už po chvíli. Mňa zaujímajú tváre, ktoré majú v sebe vpísaný príbeh, to, čo prežili. Taká tvár nemusí byť v tom pravom zmysle slova pekná, dokonca býva často škaredá, zvráskavená. Tvár je fantastická krajina s údoliami, vrchmi, jaskyňami, roklinami, vegetáciou. Jeden aforizmus hovorí, že po tridsiatke je už každý zodpovedný za svoju tvár. Ľudia to vedia a všelijako svoju tvár vylepšujú. Tmavými okuliarami, fúzmi, bradou. Preto sa aj hovorí, že sa niekto "tvári". Na tvári je sústredených 80 % zmyslov: zrak, sluch, čuch, chuť, a keby sme priveľmi chceli, ešte aj hmatať môžeme tvárou. Na takom malom území toľko dôležitých orgánov. To je priam centralizmus tváre. Právom by mohla ostatná časť nášho tela požadovať osamostatnenie od tváre a vyhlásiť autonómiu. Keby, pravdaže, mohla. Bez tváre nemôže žiť nikto. (Iba ak niektorí politici. Ale oni nie sú bez tváre, oni sú len mnoho-tvárni.) Zaujímavé je, že tvár si väčšinou nevidíme, a keby nebolo zrkadla, vlastne by sme nemali ani šancu dozvedieť sa, ako vyzeráme. Možno to tak má byť. Možno je naša tvár určená nie pre nás, ale pre tých druhých. Aby varovala - hop, ide ktosi nahnevaný, zlý, alebo naopak - tohto sa netreba báť, to je dobrák od kosti. Vlastne: od tváre.