Rumunsko musí vyriešiť základnú otázku: či je správne dosiahnuť politické výsledky pomocou podozrivých alebo dokonca otvorene nedemokratických prostriedkov. Mali by demokratické vlády trvať na pravidlách demokracie bez ohľadu na okolnosti? Alebo môžu z núdze spáchať neústavné kroky a užívať tak istú slobodu v rámci demokratických procesov v mene dosiahnutia čestných a potrebných cieľov, alebo dokonca v mene ochrany demokratickej budúcnosti?
Táto otázka sužuje nejednu krajinu prechádzajúcu postkomunistickým prerodom. To, že nadmerné používanie prezidentských dekrétov je obľúbeným nástrojom autoritatívnych vlád, je nepochybne jasné. Nedávno sme prežili taký experiment v Rumunsku, kde bol exkomunistický režim vedený bývalým prezidentom Ionom Illiescom veľmi často kritizovaný demokratickou opozíciou a tlačou práve pre svoje spoliehanie sa na "vládu dekrétov", a nie na parlamentné hlasovanie.
Mocné dekréty boli samozrejme, čas od času, použité aj z dobrých dôvodov. Boris Jeľcin napríklad tak presadil väčšinu svojich politických a ekonomických reforiem v Rusku, vrátane privatizácie, keď využil - a mnohí by povedali zneužil - svoje rozsiahle právomoci vládnuť pomocou dekrétov. A naopak, v iných krajinách, ako je napríklad Ukrajina, paralyzovaná legislatíva spôsobila, že sa reformy nikdy neuskutočnili, alebo sa aspoň oneskorili o roky a stáli obrovské utrpenie.
Celá dilema moci dekrétov bola v Rumunsku vzkriesená nie Ceausescovými postkomunistickými dedičmi, ale demokratickými silami predstavovanými prezidentom Emilom Constantinescom a premiérom Viktorom Ciorbeom. Rumunská ústava z roku 1991 neumožňuje priame prezidentské dekréty. Inak však pripúšťa, aby vláda vydávala takzvané "výnosy", majúce silu zákona, ktoré ale musia byť do troch mesiacov ratifikované parlamentom. Teória predpokladá, že táto legislatívna skratka bude použitá vo voľne definovaných "núdzových" prípadoch. Ale dnes Ciorbeov kabinet vyžaduje, aby vzhľadom na rozklad hospodárstva po Illiescovej vláde bol stav krajiny takmer neustále považovaný za núdzový. Diskusia o používaní výnosov zúri už hádam od tých čias, keď Ciorbeova vláda vydala prvé výnosy, ktorými chcela zmeniť systém základného vzdelania a legislatívu miestnych samospráv. Niektoré z týchto výnosov poskytovali nové práva miestnej 1,7-miliónovej maďarskej menšine, tak ako bolo prisľúbené v rumunsko-maďarskej zmluve z roku 1996. Študenti etnických menšín v súčasnosti môžu skladať prijímacie skúšky na rumunské univerzity vo svojich rodných jazykoch a maďarská Bolyaiho univerzita v Kluži, zatvorená od konca päťdesiatych rokov, bola opäť otvorená. V mestách a dedinách s viac ako 20-percentnou nerumunskou populáciou musia byť verejné označenia viacjazyčné.
Opozičné strany, tlač a dokonca aj niektorí z tých, čo vládu inak podporujú, boli urazení. Nacionalisti obviňujú vládu, že predáva Transylvániu Maďarsku a pripravuje rozparcelovanie krajiny. Mocné národné denníky, ako je napríklad Adevarul, napísali, že Maďarská demokratická únia, ktorá má dvoch ministrov a niekoľko štátnych tajomníkov v Ciorbeovom kabinete, jednoducho vládu vydiera. A pretože americký prezident Clinton počas svojej vlaňajšej návštevy Bukurešti uvítal nedávne zmeny, mnohí predstavitelia opozície vyhlásili, že Západ riadi rumunskú politiku poväčšine rovnako povýšenými spôsobmi, ako sovietske impérium diktovalo tú starú.
Ale kritika neprichádza len z radov nepriateľov práv menšín. Významný denník Romania Libera napadol premiéra za jeho "zvláštnu snahu vyhnúť sa parlamentu". Teória parlamentnej vlády je asi taká, že parlamentné hlasovanie predstavuje najvhodnejšiu pôdu pre overenie šancí vládnych návrhov, najlepšiu obranu proti akémukoľvek zneužitiu, najlepší zdroj legitimity, a predovšetkým o tom, že je to systém, ktorý je schopný voľne sa prispôsobiť meniacim sa časom. V praxi to inak znamená, že suverénny rumunský parlament tieto ciele mnoho ráz zle plní. Parlamentné diskusie sú často šarádami a parlamentné hlasovanie príležitosťou k obštrukcii.
Autor: ANDREI CORNEA (Autor je profesorom filozofie na
