Opera SND Bratislava * Wolfgang Amadeus Mozart: Cosi fan tutte * Dirigent: Marcello Bufalini * Režisér: Pavol Smolík * Scéna: Jaroslav Valek * Kostýmy: Ľudmila Várossová * Zbormajsterka: Naďa Raková * Účinkujú: A. Kohútková, E. Šeniglová, D. Šlepkovská, J. Fogašová, J. Puczová, A. Dudášová, J. Valášková, S. Šomorjai, Ľ. Ludha, M. Babjak, S. Malachovský, M. Malachovský, F. Mikuláš.
Ak nerátame dosiaľ v SND neuvedeného Tita a jediný raz inscenovaného Idomenea, žiadnej inej opere W. A. Mozarta nebola v minulosti prisúdená taká dlhá odmlka ako buffe Cosi fan tutte. Dnes ju síce predstihol vo svete inak obľúbený Únos zo Serailu (naposledy r. 1950), zato Cosi fan tutte sa v ostatných troch decéniách stali najfrekventovanejším číslom mozartovského repertoáru. Dôvodov sa isto nájde viac: pomerne voľná fabula, umožňujúca rozlet tvorivej fantázie, vhodné spevácke a herecké príležitosti pre mladé sily a v neposlednom rade i potreba akejsi "očisty", nachádzajúcej v transparentnej a gracióznej Mozartovej hudbe ideálne pole. Režisér novej bratislavskej inscenácie Pavol Smolík netajil, čím všetkým ho vyše dvojstoročná predloha oslovila. Vyčítal z nej kus rokokovej vznešenosti i improvizovanej commedie dell`arte, kus štýlovej zakorenenosti i nadčasovej voľnosti, kus delikátnej noblesy i bizarnej recesie. Nemienim nesúhlasiť - opera sa skutočne dá robiť rozmanito. Neoddá sa však všetky tieto podnety hodiť do jedného hrnca a uvariť z nich guláš. Popretie slohovej jednotnosti, resp. pohybovanie sa ponad štýl je hriechom, ktorý sa partitúre opláca zatajovaním jemných odtieňov, kontrastov a napokon i hlavnej pointy. Ak Smolík vložil svojich hrdinov do puzdra rokokových krinolín a skryl ich za množstvo viac či menej zmysluplných rekvizít, akoby im tým uprel nárok na otvorenie citov, akoby ich uniformoval. Hoci scéna Jaroslava Valeka zavše hraničila s gýčom (napokon, nebránila sa mu ani réžia), mala svoje výhody predovšetkým tam, kde jej bolo čo najmenej, kde priestor dýchal.
Zmysel anganžovania mladého a neveľmi skúseného talianskeho dirigenta Marcella Bufaliniho mi nebol celkom jasný: odviedol totiž remeselne slušnú prácu, oživil noty, zabezpečil súhru, no nič viac. Delikátnosti, lekárnickými váhami merateľné tempové a dynamické odtiene ostali zatajené, rytmus recitatívov bol mdlý, výrazové vypracovanie sólových partov ostalo len na pleciach spevákov. Nemožno síce tvrdiť, že bratislavský súbor disponuje momentálne mozartovskými hlasmi par excellence, jednako však na premiére viacero hodnotných výkonov zaznelo. Najmä Peter Mikuláš dal svojmu Donovi Alfonsovi vokálnu plastickosť a výraz, ale zvonivým sopránom zaujala i Andrea Dudášová ako Despine. Dámske duo Kohútková - Šlepkovská harmonizovalo farebnosťou i kultivovanosťou tónu, kreovaním rozdielnych charakterov postáv bolo však málo kontrastné. Pánski protihráči pôsobili spontánnejšie (M. Babjak a S. Šomorjai), no tenoristovi chýbalo viac mozartovskej kantilény.
Cosi fan tutte. Také sú všetky. Tvrdil Mozart i da Ponte. Dodávam, že také, ako ich predstavili v SND, všetky nie sú. Zdatní tvorcovia z nich dokážu vyťažiť oveľa viac.
Autor: PAVEL UNGER (Autor je stálym spolupracovníkom SME)
