Hra súčasného francúzskeho dramatika Jeana-Paula Daumasa Cintorín slonov v citlivom preklade Eleny Flaškovej je z rodu tých, ktoré v rámci istého mikropriestoru (v tomto prípade ide o penzión pre staré dámy) rozohrávajú na banálnych situáciách stret ľahko rozlíšiteľných charakterov. Louise je vidiečanka. Chloe je jednoducho meštiačka. Ada tvrdí, že bola ženou koloniálneho dôstojníka. Ludivine, to každý vie, bola herečkou. Keď sa bizarná ženská štvorica objaví na scéne s nafúknutými dušami pneumatík okolo pása, vyzerá to, akoby ich neľútostné vlny života konečne vyplavili na breh. Túžia po kúsočku suchej zemi a ohriatí na horúcom južnom slnku. Táto úvodná scéna patrí k najsilnejším momentom celého predstavenia. Čoskoro sa však ukáže, že ostrov, na ktorom ženy pristáli, je pustý. Naviac, práve nastalo nekonečné obdobie daždov, klebiet a drobných ľudských krutostí. Monotónny rytmus ženského spolunažívania sa naruší príchodom Fernandy, ktorá nosí klobúk so závojom. Podľa dobrých divadelných zvyklostí by táto záhadná postava mala priniesť na scénu potrebné napatie. Problém Cintorína slonov je však v tom, že Fernanda nie je Tartuffom ani Chlestakovom, nie je dostatočným nositeľom dynamiky či témy a v skutočnosti iba doplňuje panoptikum postáv. Téza o tom, že Fernande sa ako jediná aj napriek svojmu prezlečeniu nepretvaruje, vyznieva dosť nepresvedčivo, po odhalení Fernandinho závoja v podstate ani netúžime. Schéma hry by mohla poskytovať priestor pre drobnokresbu jednotlivých postáv, priveľmi často sa stáva, že spoza ženskej sukne vykukuje autor so svojimi nie vždy vydarenými filozofickými úvahami. Ak sa teda nevyhneme poznámke o šaržovitosti textu, o to viac treba hodnotiť fyzicky i psychicky extrémne náročné výkony hereckých predstaviteliek, ktoré si museli naviac poradiť aj s vekovým posunom svojich postáv ako so základným štýlotvorným prvkom inscenácie. Zuzana Krónerová zahrala prostomyseľnú sedliačku v štýle veľkej herečky. Dominantná Zita Furková, Szidi Tóbiás ako ordinárna Chloe i Anna Šišková v postave koloniálnej Ady v plnej miere naplnili svoje herecké kapacity. Režisér Juraj Nvota v rámci svojho overeného inscenačného rukopisu dosahuje výrazný divadelný účinok práve na miestach, v ktorých sa text dostáva do expresívnej, poetickej roviny. Scéna i kostýmy scénografky Mony Hafsahl dotvárajú nepopisnú inscenačnú koncepciu. Ani režisérovi, ani hercom sa však nepodarilo zachrániť rytmus inscenácie, ktoréj by asi najviac pomohli škrty v texte. Ambicióznemu projektu Astorky sa podarilo divákov opätovne presvedčiť o hereckých kvalitách protagonistov svojho divadla, na celkovo pozitívny zážitok z predstavenia to však nestačí, hoci zvolená téma hry je výsostne aktuálna. Nielen kvôli demografickej hrozbe budúceho tisícročia, ale predovšetkým pretože, že choroba staroby a smrti je predovšetkým chorobou celého života. Ale čo slony? Akú úlohu hrajú v tejto tragikomickej štúdii ostýchavej osamelosti práve ony? Dôverujte osvedčeným divadelným barličkám a vyčkajte až do konca predstavenia. Autor vám to vysvetlí.

Autor: Zuzana Uličianska (Autorka je redaktorkou časopisu Divadlo