Pokiaľ je pravdou, že Viliam Klimáček musel (aj kvôli Koži) utiecť z medicíny, stalo sa tak iste vďaka priaznivej konštelácii hviezd - pre autora, čitateľa a diváka už dávno nie "iba" malojaviskového divadla GUnaGU. Ktosi, možno práve Mária Sabína, jednoducho chcel, aby sa - v tomto prípade výnimočne našťastie! - šuster nedržal svojho kopyta a radšej sa veselo aj vážne prihováral ľuďom a ľudkom svojimi hrami. Klimáček, autor prinajmenšom dvojdomý, ani vo svojich divadelných textoch nezaprie v sebe prozaika či básnika. Možno preto sa jeho Mária Sabína číta lepšie ako výber z divadelných hier Stoky (1997), hoci problém komunikatívnosti tkvie aj inde - Klimáčkovo dielo nie je kolektívne, ale autorské. Klimáček je síce spätý so svojím súborom, no jeho originálne texty sú určené i inému typu divadla. Zdá sa mi, že zatiaľ čo Stoka stojí a padá na hercoch, nie na texte, v GUnaGU je to naopak. Klimáček - na rozdiel od improvizácie bežnej v Stoke - obzvlášť precízne a premyslene komponuje svoje texty, dokonca aj scénické poznámky sú tu Umením, aj v nich dochádza ku komickému posunu: "Horár zaujúka trávnicu. Ale ako sa do hory volá, tak sa neozýva. Z lesa zahučí hrozivý zvuk. Horár omdlie."
Vladimír Balek, autor doslovu, hovorí v súvislosti s Klimáčkovými divadelnými textami o "strednej hre", ktorá vzniká zmiešavaním komického a tragického. Klimáček naozaj vykresľuje tragický život komicky, prvoplánovou reakciou je oslobodzujúci smiech, až potom objavujeme sily medziriadkového priestoru. Komické má v divadelných hrách Viliama Klimáčka veľa podôb - od dobrosrdečného humoru až po grotesku, ktorá vzniká ako dôsledok často mimetického stvárňovania skutočnosti. Na strane druhej Klimáček deformuje nielen mimoliterárnu, ale aj literárnu skutočnosť - v jeho textoch nachádzame alúzie na diela iných autorov, ľudové rozprávky, porekadlá... Klimáčkovi je cudzí akýkoľvek pátos a idealizácia, tieto sa opäť stávajú predmetom jeho výsmechu. Prechody od vážneho k nevážnemu, "normálneho" k "nenormálnemu", skutočného k ireálnemu, sú pre tohto autora príznačné. Vznešené sa trivializuje, všedné sa naopak dostáva do popredia, ozvláštňuje sa, a autor opäť dosahuje komický efekt. Klimáček je navyše spisovateľ svojrázneho a inteligentného humoru.
Vo svete obrátenom hore nohami sa dejú predsa len uveriteľné veci, zodpovedajúce danému stavu - čajník levituje, vtáčkovia-filozofi pritiahnu otca domov, jeleň sa zamiluje do dievčaťa, ktoré s ním čaká dieťa, pes ľúbi Nadju a zabitý ožije. Koniec koncov, kto je schopný posúdiť, čo je dnes ešte normálne?
Autor: Marta Součková (Autorka je stálou spolupracovníčkou SME)
