BRATISLAVA (SME - bd) - Na včera a nadnes je v divadle Astorka - Korzo 90 naplánovaná premiéra hry francúzskeho dramatika Jeana-Paula Daumasa Cintorín slonov. Režisérom predstavenia je Juraj Nvota, dramaturgičkou Andrea Dömeová, výpravu navrhla Mona Hafsahl a hudbu skomponoval Michal Ničík. V hre napísanej pre piatich hercov účinkujú Zita Furková, Zuzana Kronerová, Anna Šišková, Szidi Tóbiás a Miroslav Noga. Premiéra sa uskutočnila za účasti autora.
Jean-Paul Daumas sa narodil v roku 1941 v Alžírsku, do Francúzska prišiel žiť až ako šestnásťročný. Hoci priznáva, že odmalička chcel robiť divadlo, v jeho rodine to neprichádzalo do úvahy. "Povedal som, chcem ísť študovať divadlo, povedali, v poriadku, pôjdeš na medicínu." Ani počas štúdií lekárskych vied však na divadlo nezanevrel. Najprv sa snažil uspieť ako herec, ale podľa jeho slov nebol veľmi dobrým hercom, pokúsil sa teda o réžiu. Cez ňu sa vlastne dostal k písaniu. Raz ho priatelia poprosili, aby pre nich čosi zrežíroval. A keďže zistil, že nemá žiaden vhodný kus, rozhodol sa napísať si ho sám. Odvtedy vzniklo niekoľko textov, ktoré sa hrali v divadle, uviedol ich rozhlas, boli preložené do viacerých jazykov. Práve najhrávanejšou hrou je Cintorín slonov, ktorá sa po prvý raz hrala v Avignone v roku 1990, bola preložená do taliančiny, nemčiny a angličtiny a vďaka Elene Flaškovej teraz aj do slovenčiny.
Hlavnými hrdinkami je päť žien ocitajúcich sa v rodinnom penzióne na slnečnom pobreží. Rozohrávajú tragikomédiu o samote, vzťahoch, ľudskej pretvárke a predstieraní, ktorými sa často zastiera vlastná zraniteľnosť. Stará herečka, vidiečanka Louise, Ada azda naozaj manželka koloniálneho dôstojníka, Chloé potrpiaca si na život meštianky, hoci v meštiackych bytoch len upratovala a Fernande pod závojčekom ukrývajúca, že je v skutočnosti mužom. Nerada vydáva svetu svoje tajomstvo, prečo si navliekla ženské šaty. Hoci hrdinky hry stvárňujú oveľa mladšie herečky, kostýmy Mony Hafsahl a masky umeleckého maskéra Martina Blizniaka ich menia sa stareny. Nielen vonkajškovo je tu však prítomná staroba. Autor spolu s tvorcami inscenácie využívajú pri formovaní hrdiniek stareckú detinskosť, až detské zvady, ale aj občasné zloby, klamstvá... A predsa to vraj nie je hra o starobe. Podľa Jeana-Paula Daumasa nie je Cintorín slonov ani hrou o smrti, hoci v závere je viacnásobne prítomná. "Záleží na tom, z čoho máte úzkosť. Ja túto hru vnímam ako hru o živote." Preto sa dramatik ani nebráni vekovému posunu protagonistov. Spočiatku si síce myslel, že píše hru pre starších ľudí, ktorí sú vraj na ňu mimoriadne citliví, ale keď videl odozvy u mládeže, len sa utvrdil, že tu nie je problémom vek, ale príbeh je univerzálny, oslovujúci všetky kategórie. Napriek tomu, veľmi zaujímavou skúsenosťou bolo, keď sa dráma hrala práve v jednom podobnom penzióne. Teraz je píšuci lekár zvedavý, ako sa jeho poetike, ktorá sem prichádza po prvý raz, bude dariť na Slovensku.
Autor: SME-bd
