ičných vecí a vláda SR túto skutočnosť hodnotia ako úspech. Na jednej strane vláda Vladimíra Mečiara vo svojom programe deklarovala prioritný záujem Slovenskej republiky na čo najskoršom začlenení do euroatlantických štruktúr, na strane druhej jej väčšina v Národnej rade vlečie Slovensko čím ďalej tým viac do závislosti od Ruska ako nástupníckeho štátu bývalého ZSSR. Rozhodnutie Európskej rady o začlenení Slovenska ako posledného v skupine "ostatných" uchádzačov o členstvo, hoci bolo medzi prvými štátmi v čase, keď sa Vladimír Mečiar pred tromi rokmi ujal svojej terajšej vlády, je iste úspechom V. Mečiara pri vlečení Slovenska preč od európskych demokracií do závislosti od východu. Bolo by načase hľadať odpoveď na otázku prečo premiér Mečiar koná ináč ako hovorí a čo z toho má okrem klesajúcich preferencií. Mečiarova dvojtvárna politika sa v medzinárodných reláciách obhajovať nedá a nedá sa hovoriť ani o úspechu slovenskej diplomacie. Ak Slovensko neprepadlo celkom na zasadnutí Európskej rady, tak z toho dôvodu, že Európa vidí nielen dvojtvárnu politiku Mečiarovej vlády, ale aj sily, ktoré môžu byť zárukou návratu Slovenska k demokratickým princípom, aby sa po volebnom víťazstve za desať mesiacov Slovensko predsa ešte dostalo do prvej skupiny rozširovania. To však nie je úspech, ale zachraňovanie Slovenska demokratickou koalíciou, jej spoločnými akciami a tiež prostredníctvom medzinárodných väzieb a kontaktov jej jednotlivých členských strán.

Autor: ĽUDOVÍT HEABERLE, Bratislava