Podpísaním konvencie o ľudských právach sa štáty Európy v Ženeve v roku 1951 okrem iného zaviazali, že poskytnú útočisko osobám vystaveným v ich vlastnej krajine politickému či iným formám útlaku. Právo na azyl sa dodnes aplikuje v európskych krajinách, teraz však klopú na brány Európy tisícky utečencov, na ktorých sa ustanovenia ženevskej konvencie bezpochyby vzťahujú. Dvadsiatim šiestim miliónom Kurdov však Európa bezpochyby útočisko poskytnúť nemôže.
Najväčšia časť utečencov pochádza práve z oblasti medzi hrebeňmi pohorí Taurus a Zagros na juhovýchode Turecka. Politiku Ankary v tomto regióne určuje až neurotická snaha zlikvidovať separatistické povstanie Strany kurdských pracujúcich (PKK), ktorej pripisuje plnú zodpovednosť za vzniknutú neutešenú situáciu. Turecko nepovažuje Kurdov za samostatné etnikum, odmieta im garantovať akékoľvek menšinové práva a použitie kurdského jazyka vo verejnom styku je dokonca trestné. Odpoveďou vlády v Ankare na ich autonómne požiadavky, za ktoré od roku 1984 bojujú povstalci z PKK, je vojenské ťaženie nie nadarmo titulované prívlastkom "špinavá" vojna. Výnimočný stav je v platnosti od roku 1987 a boje si už vyžiadali takmer 27 tisíc obetí. V horských oblastiach tureckého Kurdistanu zaniklo už takmer 3500 osád, ktoré vojaci nechávajú doslova vyhladovať v ozbrojenom obkľúčení. Vypaľovanie lesov, ničenie obrábaných polí, potravinových skladov a majetkov a zásobovacie embargo je časťou ich bojovej taktiky. Miestna ekonomika postupne krachuje a nedostatočná zdravotná starostlivosť spôsobuje šírenie epidémií malárie, dizentérie alebo týfu. Brány 2000 škôl ostali minulý rok v septembri zatvorené a pre nedostatok učiteľov takmer 130 tisíc detí nenavštevuje vyučovanie. Priemerný ročný príjem jednej domácnosti tu dosahuje v priemere jednu tretinu v porovnaní s istanbulskými rodinami. Odhaduje sa, že tento región opustili už takmer dva milióny ľudí. Prvou zastávkou utečencov je zvyčajne Diyarbakir, metropola oblasti. Počet jej obyvateľov vzrástol v rokoch konfliktu na štvornásobok, súčasných 1,5 milióna, stagnujúca ekonomika a nedostatok pracovných príležitostí však robia toto mesto takmer neobývateľným. A tak odtiaľ smerujú utečenci ďalej, do veľkých tureckých miest či dokonca za hranice svojej nehostinnej vlasti.
Európska únia reagovala na príliv utečencov pokusom pevne uzamknúť spoločné hranice. Skutočné riešenie sa však musí hľadať tam, odkiaľ obyvateľstvo hromadne uniká, pričom ekonomická injekcia a vytvorenie nových pracovných príležitostí v kritických oblastiach by zrejme problém neriešili. Kurdi sa dožadujú garancií na slobodný vývoj vlastného etnika a Ankara by musela prijať nenávidených povstalcov z PKK za svojich partnerov v mierových rokovaniach.
Autor: KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ (Autorka je spolupracovníčkou SME)
