Denník SME sa dnes dožíva piatich rokov. Výročie oslavuje na vrchole, ešte nikdy nemal taký úspešný rok ako ten minulý. Určite aj preto, že práve náš denník ako prvý na Slovensku zvládol celú výrobu sám - tlačíme sa na vlastných rotačkách v Bratislave a Košiciach. Napriek viacerým novinárskym i obchodným úspechom v redakcii veľmi často dominuje nálada, že sme ešte stále nevyrástli z detských nohavíc, že sme mohli urobiť viac, že nenapĺňame očakávania verných a aj stále pribúdajúcich čitateľov. Je to asi prirodzené, že redakcia s programovým kritickým myslením je kritická i sama voči sebe. Napokon, agresivita k vlastnému rodu môže byť spôsobom prežitia.
Už päť rokov odolávam výzvam, aby som sa na väčšej ploche vrátil k vzniku denníka SME a jeho rozvoju. Sám v sebe necítim takúto potrebu, o povinnosti už ani nehovorím, takže aj dnes aspoň telegraficky. Predchodcom našich novín bola Smena, ktorá sa v roku 1992 dostala do tvrdých konfliktov s vládou V. Mečiara. Vecne si dovolím konštatovať, že o vzniku SME rozhodol prvý pracovný deň v samostatnej Slovenskej republike, čo bol po štátnom sviatku a víkende pondelok 4. januára 1993. Vládni vyslanci vkročili do vtedy ešte neprivatizovanej Smeny takým primitívnym spôsobom, že väčšinu zamestnancov jednoducho vyhnali. Neboli sme nijakí hrdinovia, ale taký spôsob odvolania šéfredaktora a riaditeľa ľudia 4. januára pred piatimi rokmi nemohli prijať. Na podobný krok sme boli čiastočne pripravení, ale aj tak to bolo závratné tempo: 14. januára 1993 vyšiel týždenník SME na nedeľu, 15. januára denník SME. Príznačné je, že aj novú redakciu SME mocenské útoky zvonku vždy výrazne posilňovali. Najvýraznejšie sa to prejavilo na jeseň roku 1995, keď sme nemohli tlačiť v Bratislave. Redakcia sa nielenže vyrovnala s tlačou v Komárne a Žiline a pôvodnými uzávierkami o 15.30 h, čo je pre denník iba ťažko predstaviteľné, ale manažment dokázal s minimálnymi finančnými prostriedkami postaviť dve rotačky a zvládnuť celú výrobu SME vlastnými silami. Ďalší dôkaz, že na Slovensku sa pre časť spoluobčanov môže stať z človeka z donútenia nielen takmer hrdina, ale aj odborník na výrobu novín.
Nechcem to zľahčovať, zdá sa mi však, že pod tlakom sa nám robí najlepšie. Na druhej strane je isté, že pracovať v mimoriadne stiesnených podmienkach a v slovenských reláciách za podpriemerný novinársky plat bolo predovšetkým prvé štyri roky ťažké. Pravdou je aj to, že väčšina pôvodných zamestnancov to nevydržala a dnes pracuje redakcia vo výrazne zmenenom zložení.
V mnohých oblastiach sme určovali iniciatívu. Prví zo slovenských denníkov sme boli na Internete, prví sme začali vydávať niektoré špecializované a regionálne prílohy, prví sme začali pracovať so zahraničnými agentúrami, prví a dosiaľ jediní vychádzame mesačne na CD-ROMe...
V poslednom období sa často stretávam s otázkami, ako to bude s novinami po voľbách. Najskôr som podobné otázky podceňoval aj preto, že vychádzajú akoby z istých výsledkov volieb, čo mi vôbec nie je jasné. Otázky však pribúdajú takým tempom, že musím na ne odpovedať verejne. Nie ľahkou prácou sme si získali nezávislosť a nie sme takí nemožní, aby sme sa len tak vzdávali súčasnej novinárskej slobody. Ani sa to veľmi nedá, keď sa už človek naučil žiť inak. Denník SME sa nezmení, kritický pohľad aj s rizikom chýb a omylov si zachová ku každej vláde a je jej vecou, ako vyznie v novinách. Vlády sa budú meniť, noviny by mali zostať. Nikto nás zvonka neriadi, všetky plusy i mínusy SME sú výsledkom rozhodnutí redakcie.
Takže: hýriť nemôžeme, ale dôvod na malé oslavy pravdepodobne máme. Chcem poďakovať všetkým, ktorí u nás pracujú a pracovali. Pri prvom jubileu cítim potrebu ospravedlniť sa za to, že chvála spolupracovníkov nie je mojou prednosťou. Ďakujem aj všetkým spolupracovníkom a osobitne čitateľom, ktorí nám tolerovali chyby a občas i nezmysly. Prežili sme, čo určite nie je málo. V najbližších rokoch by sme chceli dostať zo seba viac tvorivej energie a pripravovať kompletnejšie noviny.
Autor: Karol Ježík, šéfredaktor denníka SME
