Nemôžem nereagovať na pomerne rozsiahly článok pani Oľgy Havlovej z Ružomberka. Keby bola veriaca, vedela by, že cirkev nemlčí. Ak pod pojmom cirkev myslí iba na biskupov, mýli sa. Cirkev - to je jednota pápeža, biskupov a kňazov len a len v spojení s veriacimi. Z aktuálnej situácie vidieť ako Svätý otec pozdvihol hlas proti násiliu (odsúdenie masakry v Alžírsku v prejave 4. januára 1998), súcití s biednymi (návšteva postihnutej Umbrie 3. januára 1998), a tak isto sa správajú aj jednotliví biskupi celého sveta, nemlčia kňazi ani angažovaní laici. Keby to tak nebolo, nemala by cirkev dnes toľkých mučeníkov a mučenice, ktorí položili svoje životy za práva na dôstojný život človeka v duchu Božieho zákona, ako aj na citovanú Všeobecnú deklaráciu ľudských práv. Nemlčí ani cirkev u nás na Slovensku! Veď či by inak bol tak ostro napádaný a znevažovaný predseda KBS, diecézny banskobystrický biskup Msgr. Baláž? Či by sa vznášali toľké útoky na kňazov, ktorí sa neboja otvorene denne poukazovať na nešváry v našej spoločnosti a sú kritizovaní, že vnášajú politiku do kostolov a hania ich prívlastkami "protislovenskí"? Pani Oľga zrejme na sviatok sv. Štefana nebola v kostole, inak by nebola napísala, čo napísala. Spišskí otcovia biskupi sa vyjadrili v pastierskom liste tak otvorene, že nie je možné nepochopiť ich posolstvo. V banskobystrickej diecéze sa čítal list biskupa Rudolfa Baláža a rozumel mu každý. Aj v Partizánskom, kde 27. 12. 1997 otvorene poukázal na zákony, ktoré sú v protiváhe s Božím zákonom a vyzval jednoznačne na ich odstránenie, ako aj všetkých neprávostí voči človeku. V nitrianskej diecéze veľmi jasné slovo vyslovil pán kardinál spolu so svojím pomocným biskupom. Možno pani Oľga nečítala SME 27. 12. 1997, inak by bola zistila, že denník priniesol veľkú časť spomínaného listu spišských biskupov. Otvorene hovoril aj otec kardinál Tomko 28. 12. 1997 v konkatedrálnom chráme sv. Martina na Nový rok v prítomnosti hlavy štátu, prezidenta M. Kováča, predsedu NR SR Ivana Gašparoviča, premiéra SR Vladimíra Mečiara a iných mocných našej spoločnosti. Keby nič iné nebol povedal, iba im podal ruky, čo po skončení omše urobili aj spomínaní politici navzájom, urobil veľa. Gesto podania ruky v cirkvi nie je prázdnym gestom, ono značí: pokoj a cirkev týmto úkonom volá po zmierení. Cirkev nemlčí. Vyjadruje sa veľmi jasne a zreteľne, len preto mnohí vedú útoky proti nej. Keby nehovorila, mala by to azda jednoduchšie, ale ona musí hovoriť a hovorí, i za cenu toho, že ako jej Majster aj ona nebude sympatická mocným tohto sveta, ale to už je jej údel. Želám pani Oľge a všetkým, ktorí si myslia, že cirkev mlčí, aby s ňou začali viac žiť, aby ju začali vnímať v jej poslaní a celkom iste sa zbavia predsudku, že na Slovensku je cirkev mlčiacou inštitúciou.

Autor: DANIEL DIAN, šéfredaktor Duchovného slova