Bratislavčania si v stredoveku radi zapoľovali, v okolí ich mesta bol zvierací raj

Bratislavské hradby spred pol tisícročia by sa dali s trochou fantázie nazvať deliacou čiarou medzi civilizáciou a divočinou. V bezpečí pevných opevnení žilo svoj život prosperujúce stredoveké mesto, na druhej strane múrov bujnela na dnešné pomery skutočn

e panenská príroda. Vtedy ešte nezregulovaný Dunaj zasahoval hlboko do územia dnešnej Bratislavy. Vytváral množstvo ramien, zátok a ostrovov. Z druhej strany sa k mestu tlačil šúr, rozsiahle rašelinisko, ktorého torzo ešte dnes prežíva pri Svätom Jure. Tomuto svetu močarín sekundovali husté lesy Malých Karpát, začínajúce sa neďaleko mestských múrov. V lužných lesoch, nivách a šachorine žilo množstvo vodného vtáctva, rôznych druhov divých husí a kačiek, dunajské ramená obývali vydry a bobry a v tmavých malokarpatských lesoch ste mohli stretnúť nielen vtáčikov-letáčikov, ale aj početné osadenstvo medveďov, vlkov, rysov, divých mačiek, divých svíň, o veľkých stádach jeleňej a srnčej zveri ani nehovoriac. Jedným slovom, v okolí Bratislavy bol zvierací raj, čo Bratislavčanov určite veľmi iritovalo. Možno práve v spravodlivom hneve našich predkov treba hľadať začiatky bratislavského poľovníctva. V roku 1291 dostala Bratislava mestské privilégiá. Zaujímavé je, že poľovníctvo sa v nich nespomína. Predpokladá sa, že Bratislavčania mohli poľovať iba na území, bezprostredne priliehajúcom k mestu. Všetko ostatné patrilo županovi alebo priamo kráľovi. Je známe, že napríklad Ladislav V. usporadúval poľovačky na náprotivnom brehu Dunaja a na dunajských ostrovoch. Časom sa situácia zmenila a v 15. a 16. storočí patrilo právo lovu už Bratislave. Do situácie prosebníkov sa tak dostali hrdí bratislavskí župani, sídliaci na hrade. V roku 1512 musel dokonca zalobovať sám biskup Juraj z Pécsu, aby si ľudia hradného župana mohli zapoľovať v okolitých lesoch. Mestská rada využívala právo lovu s veľkou chuťou. Po celý stredovek usporadúvala poľovačky, na ktoré pozývala významných hostí, niekedy aj samotného kráľa. Zorganizovaním poľovačky, od pozývania hostí cez zaobstarávanie honcov až k určeniu miesta, odkiaľ sa na lov vyrazilo, bol poverený jeden človek. Sprievod poľovníkov mal väčšinou ďaleko od tichej loveckej taktiky Indiánov. K neodmysliteľnej súčasti lesného pochodu totiž patrili hektolitre vína, spev, piskot, trúbenie rohov a štekot psov. Keď sa potom dobre podgurážení jágri vracali na koňoch do Bratislavy, mohli obyvatelia mesta obdivovať úlovky, naložené na vozoch. A tie boli niekedy skutočne obdivuhodné. Len jeden údaj za všetky: v roku 1497 bolo v okolí Bratislavy ulovených 98 medveďov! Obyčajne sa lovilo strelnými zbraňami alebo sa zver chytala do sietí. Poľovačky patrili medzi pamätné udalosti, o ktorých sa v meste ešte dlho rozprávalo.