Keď sme pred ôsmimi rokmi štrngali kľúčmi, sotva mal vtedy niekto predstavu, že si tak dlho budeme musieť uťahovať opasky. Štátny rozpočet si navykol byť deficitný a napriek tomu reálne výdavky do väčšiny oblastí klesajú. Inak to nie je ani v oblasti vedy, napríklad v Slovenskej akadémii vied. Najprv rozpočet z roka na rok klesal, v posledných rokoch sa zase "reguluje". V minulom roku, skôr ako po iné roky sme sa dozvedeli, že nám rozpočet bude krátený o sedem percent. Určila ho vláda aj s ohľadom na škody spôsobené povodňami. Okrem tohto krátenia máme priamo zo zákona určené ďalšie výdavky. Je to napríklad príspevok na závodné stravovanie vo výške 55 % ceny jedla a 1,5 % príspevok do sociálneho fondu. Jednoduchým súčtom zisťujem, že len tieto tri položky dávajú práve toľko, koľko ústav dostal na prevádzku na celý rok. Že napätie v rozpočte sa pri takomto "regulovaní" musí zmeniť na deštrukciu, pochopí aj laik, keď sa dozvie, že mzdy a odvody tvoria viac ako 78 percent rozpočtu ústavu. Ak sa nám teda rozpočet kráti práve o toľko, koľko sme dostali na prevádzku, nemali sme vlastne na ňu ani korunu už 1. januára 1997. Aj keby sme boli ústav zatvorili hneď na Nový rok (čo je samozrejme iba naivná science-fiction), nevyhli by sme sa takým prevádzkovým nákladom, ako sú zákonom predpísané revízie a obnova elektrických a protipožiarnych zariadení, nároky vyplývajúce zo Zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, dane obci, cestovné, najnutnejší materiál. Ale keďže sme ústav 1. januára nezatvorili (to by sme ho mohli rovno zrušiť a schovať sa pred zahraničnými partnermi), všetko, čo sme na prevádzku minuli, pôjde vlastne z miezd, pretože účelovo pridelené prostriedky, ako časť nákladov na kúrenie, vedeckú výchovu a grantové projekty, sa na iné účely použiť nedajú. Takto sa sedempercentné zvýšenie tarifných miezd od 1. júla 1997 javí ako smiešna suma, pretože päťkrát viac musíme venovať na krátenie rozpočtu. A tak roky odsúvaná údržba budov a zariadení (majetku štátu) si zase len bude musieť počkať. Jednoduché počty ukazujú, že pracovníci ústavu nedostanú výplatu najmenej za jeden mesiac. Nie dosť, že sa už stali veriteľmi ÚSRSVT, ktorý ako orgán zodpovedný za medzinárodnú vedeckotechnickú spoluprácu nie je schopný splniť svoju povinnosť ani za rok 1996. Ale čo je najhoršie, po prvýkrát v histórii Astronomického ústavu SAV už nemôžeme dať ani korunu na nákup vedeckej literatúry. Vedecký ústav bez vedeckej literatúry, to je skutočne cesta k zániku. Ten hrozí i observatóriu na Skalnatom plese. Pamätám si, nie je to tak dávno, čo pán premiér sľuboval, že neplatenie daní sa bude považovať za najťažší zločin ako v Amerike. Žiaľ, neplatiť dane dnes už pre niekoho nie je trestné, Amerika už nie je naším vzorom. Ešte príklad zo života: Vlani v septembri sa v hoteli Academia, v areáli SAV na Starolesnianskych lúkach, konala porada prednostov okresných a krajských úradov. Ani podnikatelia však neprichádzajú na takých luxusných limuzínach, aké sme videli tentokrát. Keby si aspoň jeden pán prednosta bol kúpil namiesto AUDI či BMW radšej Octaviu, mohlo ostať pre jeden vedecký ústav na literatúru aj na tri roky. Takže niekde peniaze sú. Ale je možné, že mám zlý uhol pohľadu.

Autor: JURAJ ZVERKO, Tatranská Lomnica