Prvá vláda, ktorá nastúpi po vláde, v ktorej dominantnú úlohu zohráva HZDS, by sa mala ospravedlniť občanom za spôsob, akým vznikla Slovenská republika. Aj počas piatich rokov jej existencie totiž veľká časť obyvateľov pociťuje ako krivdu, že vtedajšia politická reprezentácia SR sa dohodla na rozdelení spoločného štátu bez ohľadu na ich mienku, teda bez referenda.
Názory právnikov na túto tému boli od začiatku rôzne. Zodpovedanie otázky - referendum áno alebo nie - zahmlievali najmä právnici-politici, ktorí dali jednoducho prednosť politickým zámerom pred platným právom. Ústavný súd SR, ktorý je politicky nezávislou a jedinou inštitúciou oprávnenou posudzovať ústavnosť či neústavnosť jednotlivých postupov politikov, v r. 1997 pri výklade podstaty referenda a jeho komplexného posúdenia okrem iného aj zreteľne povedal: "O návrhu na vystúpenie Českej republiky alebo Slovenskej republiky z československej federácie sa mohlo rozhodnúť len referendom (čl. 1 ods. 2. Ústavného zákona č. 327/1991 Zb.) Výsledok referenda vyhláseného podľa čl. 1 ods. 1 mal záväznosť ústavného zákona." Prirodzene, slovo "mohlo," ktoré Ústavný súd použil, sa vzťahuje iba na legitímny spôsob zániku federácie. Ústavný zákon, na ktorý sa súd odvolal, bol schválený poslancami zvolenými v slobodných voľbách v r. 1990 pri prechode totalitného komunistického režimu na režim demokratický, v ktorom vôľa ľudu zohráva primárnu úlohu: výlučným nositeľom štátnej moci sú jeho občania, ktorí majú právo podieľať sa na správe vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov a majú tiež právo na odpor.
Podľa uvedeného zákona k zániku federácie inak ako referendom nemohlo prísť. Slovenský parlament mal iniciovať referendum na vystúpenie SR z federácie a v prípade kladného výsledku bolo Federálne zhromaždenie priamo zo znenia zákona povinné schváliť ústavný zákon, ktorý by upravoval prechod vlastníctva majetku federácie na jednotlivé republiky. Nepresne a zavádzajúco je doteraz v SR interpretovaný dôsledok takéhoto kroku, totiž, že referendum iba v jednej krajine by malo za následok odštiepenie republiky, a teda majetkovo by bola zvýhodnená republika druhá. Podľa uvedeného zákona by však neprišlo k odštiepeniu SR, ale k zániku federácie (čl. 6 ods. 2.). SR uvádzame ako príklad preto, lebo podľa čl. 93 Ústavy SR, ktorá nadobudla účinnosť už 1. 10. 1992 - na rozdiel od Ústavy ČR, ktorá nadobudla účinnosť 1. 1. 1993 - sa referendom potvrdí ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohoto zväzku. HZDS i SNS, ktoré v r. 1992 tvorili vládnu koalíciu, návrh zákona nepripravili. Ústavný zákon o rozdelení ČSFR, schválený v novembri 1992, podľa P. Holländera daný stav "viac už len konštatoval, ako upravil". Zánik spoločného štátu umožnila ľahostajnosť občanov k veciam verejným, nepoznanie a nedomáhanie sa svojich práv. Neúcta k právu i k občanom zo strany politikov, ktoré zároveň poznačili aj vznik a prvých päť rokov existencie SR. Úctu k základným demokratickým princípom i právnemu štátu nedáva väčšina obyvateľov ani politická reprezentácia SR najavo. Vlastenectvo je určované jednoduchým spôsobom - dobrý Slovák, zlý Slovák - pričom platí vzorec, že dobrý je ten, kto práve vládne. Na konci 20. storočia však platí, že pre demokraciu, prosperitu i bezpečnosť štátu je nevyhnutnou podmienkou občianska angažovanosť a zodpovednosť. Jednoducho - buď vládne ľud, alebo niekto iný.
