Na začiatku šiesteho roku po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa ukazuje, že samotný fakt účasti na vzniku sa nestal zárukou politickej schopnosti budovať novú štátnosť. Predstava o nenahraditeľnosti viesť štát a z toho vyplývajúca absolutizácia vlastnej moci viedli k ťažkým deformáciám pri jeho budovaní. Ich výsledkom je chápanie štátu ako nástroja osobnej a straníckej moci, hlboká deštrukcia práva, vydieračstvo a rozkrádačstvo, rozčesnutá spoločnosť. V dôsledku týchto faktov sa stala Slovenská republika v európskych integračných procesoch štátom druhej kategórie. Práve v tejto súvislosti je také naliehavé hľadanie pozitívnej alternatívy k súčasnému havarijnému stavu. Odpoveď na otázku, ako budovať Slovenskú republiku, dáva zároveň odpoveď na otázku, akým štátom bude a či bude vôbec suverénnym štátom.
Odpoveďou na čisto mocenské chápanie štátu je štát ako spoločenstvo ľudí so vzájomne zdieľanými hodnotami. Len tak možno vybudovať štát, v ktorom vznikne silný pocit spolupatričnosti. Jednoducho povedané, len ak budú záujmy ľudí, ktorí v ňom žijú, záujmami štátu, budú aj záujmy štátu ich záujmami. Spravodlivý právny systém sa však môže uplatniť len vtedy, ak ho zdieľa celé spoločenstvo. Vtedy sa stáva záväznou normou pre politické elity, médiá a súčasťou dlhodobého vzdelávania a výchovy k občianskej kultúre.
Takýmto môže byť len štát pre všetkých, a nielen pre vyvolených, štát, ktorý patrí rovnako silným ako slabým, príslušníkom menšín ako príslušníkom väčšín, rovnako všetkým občanom. To je základná idea civilného, občianskeho štátu. Ide o budovanie demokratického štátu. Základom budovania dnešného demokratického štátu však už vôbec nie je len princíp slobodných volieb, od ktorých sa potom odvíja nekontrolovaný výkon moci. Základom budovania súčasných demokratických štátov je slobodná voľba - a slobodná kontrola moci. To ich odlišuje od súčasných autokratických režimov najrozličnejších odtieňov. Takýto štát možno však budovať len za podmienok, že "sa uchádza o svojich občanov", že existuje ich prostredníctvom, pričom doslova platí, že občan je štát. Takýmto môže byť len štát, ktorý sa správa voči občanovi transparentne, nič pred občanom neskrýva, nezahmlieva, nepodvádza. Takýmto štátom môže byť však len štát dynamický a kreatívny, schopný ustavičných vnútorných premien. Práve preto možno budovať štát pre tretie tisícročie len ako štát decentralizovaný a s uplatnením maximálnej miery samosprávnych princípov. Tie hovoria, že všade tam, kde si ľudia môžu spravovať veci sami, nemá do nich zasahovať štát.
Autorita štátu závisí predovšetkým od jeho fungujúcich inštitúcií. Budovanie štátu znamená v prvom rade štátnych úradníkov, lojálnych voči občanovi a inštitúcii. To je však možné, len ak sa lojalita úradníka voči štátnej inštitúcii nepovyšuje nad jeho lojalitu voči právam občana, ktorým štát slúži a pokiaľ sa nevytvára úplná stranícka závislosť štátneho úradníka voči práve vládnucej moci.
Budovanie štátu znamená v najelementárnejšej rovine schopnosť zabezpečiť chod a vybudovať krehkú vyváženosť právomocí medzi jeho jednotlivými zložkami. A v súčasnosti ešte niečo elementárnejšie: schopnosť zaručiť slobodné voľby, prostú zvoliteľnosť všetkých článkov moci na čele s prezidentom štátu, schopnosť zaručiť skutočnú faktickú neodvolateľnosť poslancov ako zástupcov ľudí, ale aj možnosť odvolať a menovať vládu za každých okolností a rozpustiť parlament počas celého volebného obdobia. To všetko sa týka mechanizmov fungovania štátu, ktoré si vyžadujú jasné a jednoznačné ústavné pravidlá.
Budovanie štátu znamená schopnosť zabezpečiť mu rovnocenné miesto a postavenie medzi ostatnými štátmi. Len medzinárodné spoločenstvá, a v našom prípade Európska únia a NATO, sú totiž schopné zabezpečiť dnešným európskym národom a štátom maximum bezpečnosti, ekonomickej prosperity, voľnosti pohybu a ochrany pred kriminalitou a narkomániou.
Budovanie štátu nie je jednorazovým aktom, je úlohou pre celé generácie. Pretože štát je v konečnom dôsledku miestom ľudského pobytu. Miestom nášho zrodu, nášho trvania a útočiska. Miestom, z ktorého môžeme vyraziť do sveta a na ktoré sa môžeme vrátiť. Miestom nášho spočinutia. Miestom našej totožnosti. Naším domovom, ktorým si vytvárame spolupatričnosť s predkami, miestom, ktoré nás utvára a ktoré vytvárame pre seba a pre našich potomkov. Možno dáva štátu hĺbkový rozmer práve táto starostlivosť o spoločný domov, a možno nám práve ona dnes tak chýba.
Autor: PETER ZAJAC (Autor je predsedom Konzultačného zboru DS)
