, ale aj ich dnešný stav.
Predseda ODS pristupoval k spoločnému štátu ako ekonóm - federáciu považoval za firmu, ktorá má tri divízie. Dve boli podľa neho celkom v poriadku, kým tú tretiu vnímal ako problémovú. Jeho strategickým cieľom bolo "predať" slovenskú divíziu jej "manažmentu". Už v rokoch 1991 - 1992, keď vtedajšia politická elita putovala po hradoch a zámkoch, aby márne hľadala štátoprávnu dohodu, šéf ODS deklaroval svoju "pripravenosť vytvoriť mechanizmy pre rýchle, kultúrne a bezproblémové rozdelenie štátu". Václav Klaus si vždy uvedomoval, že pre dosiahnutie tohto cieľa potrebuje špeciálne vzťahy s HZDS - preto sa programovo zdržiaval poznámok a komentárov, ktoré by mohli iritovať šéfa hnutia. Výsledok sa dostavil už pred voľbami roku 1992. Vladimír Mečiar na mítingoch síce vyhlasoval, že "Klausa neľúbim, nemal som ho nikdy rád", ale hneď aj dodával, že je to "jediný český politik, ktorý nás nikdy neurážal a vždy keď prídeme na rad, tak ako jediný mlčí". Počas povolebných rokovaní sa predseda ODS správal voči svojmu partnerovi zdržanlivo a korektne, pravda, kým vývoj smeroval k rozdeleniu štátu. Ale keď poslanci Federálneho zhromaždenia ČSFR nepodporili zákon o spôsoboch zániku ČSFR, ale naopak, aj hlasmi poslancov HZDS prešiel návrh Miloša Zemana, aby sa ustanovila komisia, ktorá mala pripraviť transformáciu federácie na úniu, Václav Klaus o slovenskej strane hovoril tak ako nikdy predtým a ani potom: "Chýba jej elementárna pravdovravnosť, slušnosť a základné správanie, ktoré je potrebné medzi normálnymi ľuďmi." Keď sa mu podarilo odpor šéfa HZDS voči štátnej samostatnosti zlomiť, predseda ODS sa opäť vrátil k pôvodnému spôsobu vyjadrovania a držal sa ho aj po rozdelení federácie.
Predseda hnutia s istým odstupom času sám pochválil svoje váhanie slovami, že "nechal českých politikov, aby nás donútili mať samostatnú republiku", ale po jej vzniku to bol práve on, kto v rámci ambivalentného vzťahu ku Klausovi a jeho garnitúre zdôrazňoval najmä jeho negatívny aspekt. Vladimír Mečiar bol totiž zaskočený a nahnevaný colnicami na hraniciach, rýchlym koncom menovej únie i zmenou hraničného režimu. Keď sa k tomu pridružili aj majetkové spory, v máji 1993 výhražne vyhlásil: "Česi by nemali zabudnúť, že všetky ich energetické diaľkové potrubia prechádzajú územím Slovenska... Ak by došlo k poruche dodávok ropy, nevydržia dlhšie ako desať dní." Po tomto incidente sa Václav Klaus až úzkostlivo vyhýbal akýmkoľvek problémovým záležitostiam - pred riešením sporných otázok dal prednosť ich zmrazeniu. Predseda ODS veľa plusových bodov získal v marci 1994, keď stavil na Mečiarov návrat a odmietol ponuku Moravčíkovej vlády na rokovanie o nevyriešených česko-slovenských kauzách. Predseda hnutia vtedy Klausa chválil, že "potvrdil svoj hlboký zmysel pre demokraciu, lebo rokuje s tou vládou, ktorá je legitímna voľbami".
Lenže od roku 1995, až do konca roku 1997, obaja partneri nevyriešili nič z tej agendy, ktorú svojimi rozhodnutiami spoločne vytvorili. Václav Klaus síce naznačoval ochotu dohodnúť sa v niektorých rýdzo praktických otázkach, ale po reakcii slovenskej strany obvykle hneď na svoju snahu rezignoval. Vladimír Mečiar zas svojho kolegu využíval v oboch protikladných politických smeroch - raz ako príklad českej vierolomnosti ("To nie je prvý takýto postoj českej strany, keď jednostranne vypovedávajú alebo porušujú dohody - viď kontrola na hraniciach, colnice na hraniciach, viď mena a ďalšie...") a druhý raz ako žiarivý vzor korektného partnerstva: "Pána premiéra Klausa poznám veľmi dobre z mnohých rokovaní, mám dôveru k nemu i úctu k nemu, práve preto, že vždycky to, čo sme si sľúbili, sme dodržali." Každé ich stretnutie v posledných troch rokoch vždy znovu potvrdilo, že za deklaráciami nenasledujú činy, ktoré by mohli čokoľvek v česko-slovenských vzťahoch zmeniť k lepšiemu. Ani demisia Václava Klausa z funkcie premiéra nevytvorila pre takúto zmenu priestor - skôr naopak. Zdá sa, že na to, aby sa definitívne skončila klausovsko-mečiarovská éra, budú musieť odísť obaja.
