Norimberské zákony, zbavujúce ľudských práv osoby takzvaného neárijského, t.j. nenemeckého alebo "druhovo podobného" pôvodu, boli jednomyseľne schválené Ríšským snemom po norimberskom zjazde Národnej socialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP) 15. októbra 1935. Ich hlavným autorom bol ministerský poradca Dr. Hans Globke.
Zatiaľ čo cieľom prvého z nich - "Zákona o ríšskom občianstve" - bola politická diskriminácia Židov, v druhom - "Zákone na ochranu nemeckej krvi a cti" - išlo o úplné vyradenie Židov zo spoločnosti ich biologickou izoláciou. Zákonne zbavený občianstva v "nemeckej ríši" bol v roku 1935 každý, kto pochádzal z troch židovských prarodičov, alebo z dvoch židovských prarodičov a vyznával židovskú vieru, alebo bol so Židom zosobášený. Zákon dokonca umožňoval stíhať nemeckých Židov - účastníkov vojny. Problematika získavania "ríšského občianstva" však viedla k názorovým roztržkám medzi NSDAP a ministerstvami, takže Hitler neskôr vykonávanie tohto zákona zakázal.
"Zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti" zakazoval s okamžitou platnosťou manželstvo a mimomanželské pohlavné styky medzi Židmi a "árijcami". Manželstvo uzavreté v rozpore s týmto zákonom bolo neplatné a trestalo sa ako "rasová zrada" a krvismilstvo. Zákon ďalej stanovil, že v židovských rodinách nesmú pracovať "árijské" slúžky mladšie ako 45 rokov a zakazoval Židom vyvesovať štátne zástavy a nosiť ríšske národné farby.
K norimberským zákonom boli neskôr vydané komentáre a nariadenia ďalej rozvíjajúce ich neľudskú podstatu. Tak bolo Židom odobraté volebné právo, znemožnený prístup na vysoké školy. Ich pasy a osobné preukazy museli byť zvlášť označené. Židia nesmeli vlastniť pôdu, navštevovať verejné školy, knižnice, parky či múzeá, pracovať v obchode a takmer v žiadnom zamestnaní. Prakticky boli vyhnaní do get, čo boli miesta núteného pobytu určené na postupnú likvidáciu židovského obyvateľstva.
Platnosť norimberských zákonov bola s postupom času rozšírená na územia všetkých štátov, ktoré Nemecko okupovalo. S prehlbujúcou sa expanziou nacisti zavádzali a uplatňovali diskriminačné zákony napr. v anektovanom Rakúsku a okupovanom zvyšku Československa. Sfašizované Maďarsko a Mussoliniho Taliansko zaviedli prvé protižidovské nariadenia podľa hitlerovského vzoru v roku 1938, Rumunsko už v novembri 1937.
Paul Johnson sa o norimberských zákonoch zmieňuje vo svojej knihe Dejiny 20. storočia. Píše, že aj keď bolo pre Hitlera "konečné riešenie židovskej otázky to najdôležitejšie", nemal vypracovanú jasnú koncepciu, v jeho hlave vládla nedôslednosť a váhanie, čo sa odrážalo aj v ostatných vnútroštátnych záležitostiach. Norimberské zákony boli podľa Johnsona zostavené v rýchlosti. V prvom víťaznom opojení zavraždili nacisti veľa Židov, posielali ich do koncentračných táborov alebo im zobrali majetok bez zrejmého systému. Avšak dodnes je sporné, píše ďalej Johnson, či tieto zákony v skutočnosti prispeli k zmierneniu zverstiev, ktorých by sa inak proti Židom boli dopúšťali miestni nacisti, ako tvrdil ich autor Globke, či poskytovali morálnu a právnu oporu pre prenasledovanie Židov. Na skutočné "konečné riešenie" sa Hitler upol až počas vojny.
