Prvý kontakt členov legendárnej britskej skupiny Black Sabbath so Slovenskom sa síce udial v podobe písomnej, ale stál za to. Na vyjadrenia predstaviteľov cirkevných kruhov reagoval manažér Phil Banfield pozvaním arcibiskupa Jána Sokola na stretnutie s kapelou, ale trnavské arcibiskupstvo si zrejme oficiálne pozvania predstavuje inak. Už priamo na slovenskej pôde sa po pricestovaní z Poľska stretli štyria zo zostavy s novinármi. Tlačovú konferenciu hostil Luna Bar v bratislavskom hoteli Kyjev. Ten istý, ktorý svoje priestory poskytol v júni tohto roka na tlačovku s tromi členmi skupiny Slash's Snakepit - s gitaristom Slashom, so spevákom Ericom Doverom a s gitaristom Gilbym Clarkom. A všetko pokračovalo akoby doslova. Kým pred vrcholným koncertom festivalu Rock Pop Bratislava 1995 sa jeden z novinárov spýtal, koľko kartónov piateho člena Slash's Snakepit (rozumej tekutého Jacka Danielsa) si so sebou skupina priniesla - odpoveďou bolo, že by to musel byť šiesty člen - tlačovka s Black Sabbath sa začala otázkou novinára - ktorému nesedel počet prítomných - kdeže je hráč na klávesové nástroje Geoff Nicholls. Klávesistovi Nichollsovi zamrzol úsmev, keď naňho kamaráti ukázali a ospravedlnili z tlačovky bubeníka Bobbyho Rondinelliho. Potom prišla maturita školy taktu: otázka znela, prečo prišla skupina do Bratislavy o deň skôr, keď pôvodne mala pricestovať až v deň koncertu (rozumej: prečo ste dnes vôbec prišli, veď sme vás čakali až zajtra). Prekvapené a trocha smutné oči muzikantov prezrádzali veľa. Manažér skupiny po tlačovke v krátkom rozhovore takisto vyjadril počudovanie nad takouto otázkou a uviedol, že prišli práve kvôli stretnutiu s novinármi, aby sa na ich názory mohli pýtať už deň pred koncertom. Navyše keď bola otázka ich vystúpenia na Slovensku toľko diskutovaná...

Rúhajúci sa človek by s použitím filmovej terminológie povedal, že ešte aj bohovia museli byť šialení, keď sa vo štvrtok po dvoch horúcich dňoch babieho leta zjavila na nebesách veľká oblačnosť. Lejak sa stupňoval s blížiacou sa hodinou koncertu. Vo výdatnom kropení vytrval spolu s asi piatimi tisíckami milovníkov rocku, ktorí sa do amfiteátra na Búdkovej ceste presúvali v preplnených trolejbusoch. Zelená temperová farba z vlasov mladého chlapca, ktorý so svojou veselou partiou dostatočne vybavenou posilňujúcimi tekutinami obdarúval cestujúcich neidentifikovateľnou zmesou alkoholických výparov, sa pod vplyvom dažďa dostávala i mimo hlavy, až sa z toho stala dobrá zábava. Napokon mali zelené vlasy dvaja, tváre asi traja a ruky všetci. Zásoby šampanského a páleného sa im zišli, pretože v okolí amfiteátra bol jeden bufet s pivom, jeden stánok s pukancami, pri bufete jeden veľký (ale plný) smetný kôš, pred vchodom dvaja vojaci s vlčiakmi a neďaleko nad stolom veľký žltý slnečník. Keďže slnko nesvietilo, využitie si onedlho našiel v hľadisku ako dáždnik.

Po zaujímavej švédskej predkapele Tiamat, ktorá vznosnými melódiami príjemne prekvapila už minulý týždeň na koncerte v Prahe, nastúpili pred trištvrte na deväť čierni sabatisti, všetci piati v čiernom. V repertoári sa takmer dve hodiny striedala stará rocková klasika sedemdesiatych rokov, ktorá potešila srdcia stovkám štyridsiatnikov, s novými skladbami. Koncert charakterizoval veľmi dobrý zvuk, výborný spev i zrozumiteľnosť speváka Tonyho Martina a jeho gestikulácia pri kontakte s publikom. "Nezastaví nás cirkev ani obloha," kričal a znova charakteristicky roztiahol ruky. Tony Iommi vypaľoval v jednom kuse, brnkadlá už hádzal sporadickejšie - na záver ich do hľadiska odhodil plnú hrsť. Medzi divákmi skončilo i niekoľko párov paličiek z rúk bubeníka Bobbyho Rondinelliho, ktorého obdivuhodné sólo bolo jedným z vrcholov. Po tom, čo na chvíľu zostal bez paličiek a vytiahol pomôcku, ktorá sa skôr podobala na obrovské kladivo s penovým koncom, to pod pódiom poriadne zahučalo. Za bicou súpravou totiž visel obrovský gong a na úder sa stále čakalo. Po burácaniach davu pripomínajúcich vzývanie či obetu sa Bobby zaplavovaný prebleskujúcim tmavomodrým svetlom odhodlal. Predtým než usporiadatelia zabudli otvoriť jednu "pekelnú" bočnú bránu a polovica divákov bezmocne čakala na únik k posledným trolejbusom, ešte nevyhnutne musel v prídavku prísť všeobecne úspešný a vyvolávaný hit Paranoid. Fantastický rockový koncert s dobrou organizáciou si milovník legiend nemohol dať ujsť. Ale ten kríž zavesený na hrdle Tonyho Iommiho sa nie a nie obrátiť. Ani len satan neprišiel. Ktovie, asi bol opäť zaneprázdnený.