a a to s Dean. Bol večným hľadačom, ktorý si až okolo šesťdesiatky uvedomil, že sa konečne oslobodil - umelecky. Zostávalo mu tridsať rokov života. „Stačilo mi to na to, aby som si obnažil dušu,“ hovoril Miró - jeden z veľkého španielskeho triumvirátu dvadsiateho storočia Picasso, Dalí, Miró. Aj o tom je výstava Miróových veľkorozmerných plátien vo viedenskej výstavnej sieni Kunstforum s názvom Joan Miró - Neskorý rebel, ktorá sa otvorila v stredu.

„Nerobím rozdiel medzi maliarstvom a poéziou. Mám niekedy chuť písať na plátna verše a naopak,“ vyznal sa raz rodený Barcelončan, ktorý neskôr dobyl umelecký Paríž. Poézia na Miróových obrazoch, to je aj slimák medzi kopčekmi hliny a steblami trávy, vták medzi listami stromu, chrobák v kôre stromu, kamienky na ceste, sliepka vedľa krhly. Umelcova imaginácia odrazu všetky tieto veci dáva do pohybu - začínajú sa vzdúvať, prehýbať, zmršťovať a deliť. Pred divákom sa začína objavovať čistá plocha tajuplných hieroglyfov, prichádzajúcich odkiaľsi z hlbín vedomia. Symboly sa podobajú na bizarné prízraky, ktoré sa zase menia na najbežnejšie veci ľudského sveta: ženu, muža, dieťa, lásku, smrť, hviezdy, Slnko, Mesiac, Zem. Ich pôsobenie má v sebe energiu detskej kresby, ale i prehistorickej maľby v Altamire.

„Treba si zachovať dosť čistoty, aby sme boli schopní dojatia. Ak stratíte kontakt s ľuďmi, je s vami koniec,“ hovorieval Joan Miró. Druhá veta sa maliarovi vyhla večným oblúkom. Jeho maľby patria k najobdivovanejším a zároveň vysoko ceneným vo svetových aukčných sieňach. Jeho plastiky žijú svoj život na priestranstvách európskych veľkomiest, jeho myšlienky sa koncentrujú v nadáciách nesúcich umelcovo meno. A výstava vo Viedni? Organizátori predpokladajú, že návštevnosť sa dotkne Cézannovho rekordu z minulého roku - 300-tisíc ľudí.

ĽUDO PETRÁNSKY