Vladimír Železný má problémy. Ten prívetivý generálny riaditeľ, ktorý sa každú sobotu napoludnie prihovára divákom televízie Nova. S okuliarami v ruke pani Novákovej trpezlivo vysvetľuje, prečo nebudú reprízovať film, ktorý len nedávno išiel v televízii. Vie sa ale aj rozhnevať a kritizovať. Kohokoľvek – okrem seba. A najmä teraz, keď musí zohnať 27,1 milióna amerických dolárov. Rozhodol tak minu-lý mesiac arbitrážny súd v Amsterdame. Zaplatiť ich musí americkej spoločnosti CME, s ktorou kedysi televíziu rozbiehal. To bolo vo februári 1994. Čoskoro nato dokázal v desaťmiliónovej krajine vyrobiť zo súkromnej televízie továreň na peniaze.
Dnes sa môže zdať čudné, že Vladimír Železný vôbec ešte nejaké problémy s Novou má. Veď väčšina českej verejnosti sa s týmto päťdesiatšesťročným mužom rozlúčila už v apríli 1999, keď sa jeho konflikt s americkou spoločnosťou CME skončil odvolaním z funkcie generálneho riaditeľa a konateľa spoločnosti ČNTS, ktorá mala v tom čase rozhodujúce slovo. Vtedy sa mohol stiahnuť do ústrania a Američanom sa potichu priznať, že vojnu s nimi prehral. To by ale nebol Železný. Naopak, vtedy sa jeho vojna s Američanmi ešte len naplno rozhorela.
Prv než sa pozrieme na burácajúce kanóny právnikov, ktorí si svoje pozície rozostavali od Prahy cez Amsterdam až po Londýn, pripomeňme si Železného kariéru z obdobia, keď o Nove ešte ani nesníval.
Z nežiaduceho Železného Silný
Vladimír Železný absolvoval v roku 1969 Karlovu univerzitu, odbor sociológia a publicistika. Ešte pred skončením školy pracoval ako produkčný v československej televízii v budove Mešťanskej besedy. Tam zažil aj neoficiálne vysielanie 21. augusta 1968, pričom spoznal, aké to je, keď na človeka mieria samopalom. V tom istom roku pracoval krátko vo Veľkej Británii v agentúre Associated Press. V 70. rokoch ho však z televízie vyhodili, a tak začal písať televízne scenáre pod pseudonymami. Príťažlivosti televíznej obrazovky nedokázal odolať.
A potom prišla jeho bratislavská anabáza. Na Železného spomínajú vtedajší spolupracovníci zo Slovenskej televízie dodnes. Medzi nich patril aj Jaroslav Čorba, ktorý dnes pracuje ako dramaturg televízie Markíza.
„V roku 1978 som ako redaktor Redakcie vzdelávacích programov natrafil v časopise Technický magazín na článok s názvom Svet medzi blchou a atómom, pod ktorým bol podpísaný Vladimír Železný. Už po prvom odstavci mi bolo jasné, že som objavil vynikajúceho autora. Okamžite som ho vyhľadal a ponúkol mu spoluprácu. Onedlho som mal na stole perfektný námet na cyklus o mikrosvete. Bolo tam všetko, čo si vyžaduje popularizácia vedy. Železný potom plodil jeden scenár za druhým a po dvoch rokoch prišiel zlatý klinec – Okná vesmíru dokorán. Keďže sa však v najsledovanejšom vysielacom čase objavilo v titulkoch meno nežiaduceho, prišiel príkaz s týmto pánom nespolupracovať. Príkaz sme však spolu so šéfredaktorom Jánom Slovákom ignorovali a zo Železného sa stal v titulkoch Silný. Výsledkom našej dvanásťročnej spolupráce boli stovky relácií, ktoré dnes môžu slúžiť ako návody pre popularizátorov vedy.
Železný bol mimoriadne rozhľadený vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti – najmä v umení a vede, ktorá mu okrem iného umožňovala nachádzať skryté súvislosti. Všetko, čo robil, robil s veľkou invenciou. Ľahko, ale s obrovským nasadením, veľmi poctivo, puntičkársky. Príznačná bola jeho slušnosť, solídnosť a skromnosť. Nikdy som sa u neho nestretol napríklad s nespokojnosťou s výškou honorára, vždy mu išlo predovšetkým o vec. Nebol to sólový hráč, v úcte mal každú profesiu, ktorá sa v Slovenskej televízii podieľala na realizácii jeho myšlienok. Každý, kto s ním prišiel v Mlynskej doline do styku, si ho veľmi vážil. Hoci všetci vedeli, že je nežiaduci, nenašiel sa nikto, kto by naňho upozornil súdruhov. Pochybujem, že by som dnes bol tým, kým som, keby som neobjavil Svet medzi blchou a atómom. A domnievam sa, že ani Železný by nebol Železným,“ spomína J. Čorba.
Podobné slová obdivu sa pri charakterizovaní Železného osobnosti objavujú veľmi často.
Pred novembrom 1989 pracoval Železný ako redaktor Technických novín, po novembri sa stal hovorcom Občianskeho fóra, potom neúspešného Občianskeho hnutia a nevyšlo mu to s kandidatúrou na riaditeľa Československej televízie. Pustil sa teda do príprav ambiciózneho projektu spoločnosti CET 21, ktorá nakoniec získala televíznu licenciu. Televízia Nova mala vysielať programy pre náročných divákov.
Krajina o svoju Novu nepríde
Päť rokov po spustení televízie, vo chvíli keď už Železného kdekto odpisoval a Frank Klinkhammer z CME verejne tvrdil, že ho odvolali aj preto, lebo postupoval proti záujmom Novy, vyriekol generálny riaditeľ takmer prorocké slová: „Táto krajina o svoju Novu nepríde.“
V tejto vete sa zrkadlí celý Vladimír Železný. Aj ňou sa prihováral televíznym Novákovcom, ktorí tak milujú svet, čo stvoril on.
Tu treba pripomenúť, že Česi sú televíznym národom, Železný teda nekomunikoval so svojou virtuálnou predstavivosťou. Dôkaz? Počas Štedrého večera v roku 1994 sa v Čechách pozeralo na televízne obrazovky 9,4 milióna divákov. Súťaž Miss desaťročia sledovalo v tuctovú sobotu roku 1998 viac divákov, ako dnes už legendárny návrat českých hokejistov z olympiády v Nagane, ktorý opantal celý národ. Súťaž Miss zrejme nikoho neopantala, ale napriek tomu sa stala najsledovanejším programom v Európe. Na toto je Železný macher.
Jeho verejný záväzok vysielať ďalej aj vo chvíli, keď mu bolo asi veľmi ťažko, preto neprekvapuje. Televízny Vladimír sa vtedy len pripomenul svojim verným. Majú svoj klub, časopis, rádio a… televíznu stanicu. A majú svojho riaditeľa. Vzdelaného a rozhľadeného intelektuála, ktorý pre seba, ale hlavne pre nich ďalej sníva televízny sen. Navyše, v ruke vždy držal zrejme rozhodujúceho žolíka – majiteľom licencie na vysielanie bol prostredníctvom spoločnosti CET 21 práve on (na to, aby CET 21 ovládol, mu predtým požičali Američania).
Po problémoch v roku 1999 dokázal Vladimír Železný veľmi rýchlo zariadiť, aby sa spolu so svojou vernou partiou presťahoval z budovy v Mešťanskej besede do náhradných priestorov na Barrandove, a tak zachoval planétu Nova. Najprv to bolo len provizórne, neskôr aj s kompletnou výbavou – s krvavými správami a zvieratkami v správach, s naháčmi v Počasíčku a Peříčku, s estrádami, s latinskoamerickými telenovelami a seriálmi o pekných ľuďoch, s politikmi v Kotli, s odvarom z hollywoodskej produkcie. Vzal si však so sebou aj ťažké bremeno – spor s CME, ktorú odpojil od veľmi slušných príjmov.
Súd v Amsterdame dal však teraz za pravdu americkým právnikom – Železný s Američanmi vybabral a musí platiť.
Generálny riaditeľ Novy má napriek tomu guráž. V programe Volajte riaditeľovi už po vynesení súdneho verdiktu bez zaváhania vyhlásil, že do siedmich týždňov dokáže dať jednu miliardu českých korún dohromady. Nič nenasvedčuje, že by ho rozhodnutie súdu o zablokovaní majetku či súdne exekúcie rozhádzali. S týmito krokmi zrejme rátal a majetku sa zbavil vopred. V jeho budovách na území ČR už exekútori nič nenašli.
Vladimír Železný však narobil problémy aj Českej republike. Americký miliardár, hlavný akcionár CME Ronald Lauder, viní teraz český štát z toho, že dostatočne neochránil jeho investície a požaduje odškodnenie asi 500 miliónov dolárov. Aj v prípade, že ČR vyhrá, vyjde ju spor na desiatky miliónov. Gáže londýnskych právnikov sú vysoké. Rozhodnutie arbitrážneho súdu, ktorý zasadal v Londýne, bude známe do pol roka.
Aký je?
Vie sa o ňom veľa, ale málokto si trúfne povedať, kto vlastne Vladimír Železný je, aká je jeho skutočná tvár. Má ich totiž viac.
Cynik, zamilovaný do grafov vyjadrujúcich, koľko percent ľudí sleduje Novu:
Keď v roku 1998 zomrela princezná Diana a česká verejnoprávna televízia mala práva na veľmi sledovaný pohreb, riaditeľ Novy si verejne povzdychol, že smrť Diany prišla takmer ako na objednávku Českej televízie.
Železný ako sivá eminencia a pragmatik:
Po Železného odchode v roku 1998 sa zamestnanci dozvedeli, že v niektorých miestnostiach starej budovy Mešťanskej besedy boli namontované kamery a odpočúvacie zariadenia.
O jeho veľkom vplyve na politický život nikto nepochybuje, málokto ho však dokáže pomenovať konkrétne.
A teraz ostrý strih: „Vie byť aj pozorný a milý. Aký je, keď sa zastaví pri svojich obrazoch? Keď o nich rozpráva, žiaria mu oči. Je pekné s ním byť v takej chvíli,“ povedal jeden zo Železného blízkych spolupracovníkov pre český denník MF Dnes.
Intelektuáli ho však obviňujú, že dušu zapredal konzumu.
Keď má niekto o ňom niečo povedať, mnohí sklopia zrak a radšej prejdú na inú tému. A ak sa niekto predsa len rozhovorí, váži slová. Každý povie, že je to stopercentný profesionál posadnutý 24 hodín denne prácou. O imidži intelektuála, pestovanom ním samotným a uznávanom aj okolím, sa hovorí stále menej. Majiteľa CME Ronalda Laudera vraj uhranul práve schopnosťou prejsť plynulo v diskusii od manažérskych tém k sofistikovaným rozpravám o umení. Jeho knižnica, na ktorú si potrpí, má asi deväťtisíc zväzkov. Od rozchodu s Lauderom na ňu ale nemá dosť času. Viesť televíznu stanicu a zároveň sa sporiť so CME je náročné.
MAREK CHORVATOVIČ
