ej tôni hrdých ihličnanov, voňavých, nestarajúcich sa o strany, vlády, večných spievajúcich lesov.

"Môžem si k vám prisadnúť?"

Od susedov prišiel človek - ozruta, Vlado Müller.

Akože inakšie?

"Dajme si vínka!"

Vraví sa, že Záhorie bolo kedysi morom. Dá sa uveriť. Pod pieskom nájdete ešte aj dnes lastúry, dôkaz, že možno uveriť. Večery sú krásne, voňavé, kto nie je zvyknutý, toho rozbolí hlava. Z návalu vône, náporu živice, sálajúcej z miliárd ihličí.

"Som Müller."

To bolo zoznámenie.

Vlado Müller prišiel na červenom aute Saab. Vo Švédsku sa vtedy vravelo:

"Na námestí bolo stopäťdesiat áut a jeden Saab..."

Preto, lebo to bol dvojtakt. Trochu smiešny.

Hej, aj prvý náš spoločný večer bol plný smiechu. Vlado vytiahol svoj vtip.

"Nie, nie je to môj. To doniesol na Novú scénu tuším Satinský. Tenor sa ráno rozcvičuje. Spieva v kuchyni, spieva v kúpeľni. Zrazu ktosi zazvoní. Tenor skoro vo vysokom cé, plný ranného optimizmu zaspieva "kto je"? Keď otvorí dvere, poštár napodobňuje hru na gitaru a zaspieva "Umrela vám mama, umrela vám mama..."

Nuž, takýto, veselý bol náš spoločný večer, na Záhorí, na Vampile.

Vampil znie akosi cudzo pre slovenské uši. Nuž, záhoráčtina má svoje taje, vysvetľuje ich teraz Štefan Moravčík, nikdy ich dosť nevyjaví.

Ktovie, čo pritiahlo Vlada Müllera na záhadné Záhorie, keď sám bol dosť - záhadným...?

Snažil som sa ho pochopiť za mnohé, premnohé večery štvrťstoročia, ktoré sme spolu prežili za štebotania sťahovavých vtákov, ktoré sa každej jari vracali na záhorský Vampil, aj k Vladovi, ktorý im pred svojou chatou postavil úhľadný domček na stĺpiku.

"Ide mi na nervy, že pre svoju postavu, výšku, hrám samých partizánov, ľudí v podstate bojujúcich, priebojných, čosi drviacich."

Kontrast človeka - citlivku, načúvajúceho podvečer spevy slávika, ráno drozda spevavého, budiaceho svojím spevom-škrekotom obyvateľov, nevítaných konkistádorov stáročia čistej prírody bez ľudskej prítomnosti.

Mohutný, navidomoči silácky Vlado. Ak bolo treba čosi zdvihnúť, čímsi pohnúť, čo iní nevládali, vraveli všetci: "Zavolajme Vlada!"

Othello? Aj ten!

Ale...

Vlastne - lenže...

V treťom dejstve Shakespearovho Hamleta kľačí kráľ Claudius a vraví:

"Som úbožiak! Hruď čierna ako smola! Čím väčšmi duša uniknúť chce pasci, tým je to ťažšie, pomoc anjeli! Len skús to, ohni tvrdé kolená, ty srdce z ocele, buď povoľné sťa detský sval. A možno bude dobre."

To bol pravý Vlado Müller. Prekrásne citlivý. Kráľ Claudius, osamotený, kajúcny. Nie ten, čo v Skrotení zlej ženy išiel až do fortissima, že sa celá Astorka triasla a oddýchla si v prestávkach.

Tuším, ani režiséri nepochopili Vlada Müllera! Podľahli jeho fyzičnu, výzoru, dali na "obal", nie na krehké vnútro, ktoré sa ukrývalo v duši, ktorá túžila po cite. Ktože vníma iné ako nápadné telo? V spojení s krehkosťou ducha?

Vlado sa utiahol na neobjavené Záhorie. Ušiel z krikľavého chatového strediska v Harmónii, kde sused videl do kuchyne - spálne susedovi. Hľadal samotu, poskytovanú Vampilom, v kontraste s túžbou nájsť človeka. Keď prichádzal do rezervácie, podnes akousi záhadou (chvalabohu) stále neobjavenou všetko devastujúcou "civilizáciou", vytruboval klaksónom svojho auta skoro kilometer vopred:

"Som tu, v samote a s vami!"

Herec potrebuje byť niekde, kde môže byť naozaj tým, čím je!

V tieni borovíc. Uprostred prírody, tak kontrastnej životu, ktorý herec prežíva medzi divadelnými kulisami, na ktorých sú šikovným maliarom-výtvarníkom štetcom stvorené umelé stromy, kríky, oblaky. Preč od pretvárky!

A nebol sám!

Plejáda hercov, režisérov, umelcov, športovcov chodila za Vladom Müllerom na Vampil. Nepomohla ani drevená vysoká ohrada, pripomínajúca americké pevnosti z minulého storočia v bojoch proti Indiánom. Vlado nemal úniku... Bol niekým, za kým sa chodilo, lebo...

"Vitajte!"

Plný energie, ustavičných nových plánov, mometálnych nápadov. Voňalo na stovky metrov okolo chaty Vlada Müllera, bolo možné nájsť jeho usadlosť podľa štipľavej vône údených klobás, slaniny. Vlado si dokonca dal natlačiť značku "Müllerka" na farebný papier a jeho výrobok by bol dobyl "svet", keby bol chcel.

"Pozri, čo mi napísal Jan Werich."

Posielal Vlado Müller svoje "Müllerky" aj slávnemu pražskému géniovi, filozofovi-komikovi (ako je ťažké byť ľudským komikom!) každoročne na Vianoce.

"Vieš, strašne ho obdivujem. Zoznámili sme sa a úžasne ho mám rád. Obľúbil si chlieb z Oravy a moju klobásu..."

Posúva mi rukou, krásnym rukopisom písaný list...

"Milý Vladečku! Děkuji Ti za všechno. Píšu Ti z Prahy, která byla kdysi caput regni. Teď je to, bohužel, rectum (prdel) regni..."

Rehoceme sa. Jeden z najväčších pierotov českej kultúrnej histórie mal súčasne aj najsilnejší humor v dobách najsilnejšieho duchovného útlaku. Možno práve preto. Akiste - akurát preto! Akcia a reakcia!

"Tento list je mojou vzácnou `relikviou`," vravel Vlado Müller.

Utekal pred "svetom"?

Nie, vôbec nie!

"Vieš, nemôžem byť bez ľudí. Som pre nich. Na svoju chatu unikám obrazne. Je to kúštik od Bratislavy, za dvadsať minút som autom v lese-tíšine. Prídem na Vampil, zacítim vôňu boriny, pokochám sa okom, čuvami a potom, nuž, potom zasa potrebujem kohosi, viacerých. Vieš, tak málo som mal - ľudských kontaktov..."

???

Beriem fľašu vína.

"Zasa si posedíme s Vladom," vravím si.

Dvadsať krokov nás delí. Je krásny večer, potôčik, ktorý pramení v Malých Karpatoch Záhoria, bežká kdesi do Moravy, treba sa porozprávať v ušľachtilej chvíli. Vidím, že sa u Vlada svieti, reku, je tu. Tíško otvorím bránu, podídem k chate, vstúpim. Vlado Müller, s hlavou na stole tvrdo spí.

Samotár-ľudomil...

Príde o hodinu - dve.

"Jano, mal som prízrak! Preberiem sa a pri mojej hlave na stole fľaša vína."

"Akýže prízrak?! To som ti ja tam položil. Keď som videl, ako sladko oddychuješ, nechcel som ťa rušiť."

Müller - osamelý pútnik životom.

"Vlado, keď som ťa našiel, strašne, ale strašne si vyzeral aj vo svojom spánku - osamelý..."

Rozhovoríme sa. Vlado rád debatoval, pravda, trvalo to dlho-predlho, kým si otvoril srdce.

"Ušiel som z domu, keď som mal pätnásť rokov. O matku som prišiel ako malý chlapec, s macochou som sa veľmi ťažko znášal. Chlapčenské roky som strávil v bratislavskom stredoškolskom internáte, potom som išiel študovať herectvo. Aj ma volali domov, akože do rodiny."

"Nejdem!"

"A tak som sa vlastne potĺkal. Po škole do Nitry, ako vojak do Martina, potom som sa vrátil do Bratislavy. Tu som ostal natrvalo. Volali ma do národného divadla. To je ideál každého herca byť v - národnom. Už som si zvykol, našiel kamarátov, priateľky, nie, nepôjdem ja inde, ostanem."

"Si medzi ľuďmi a predsa si akosi sám..."

"Nerýp do mňa! Nuž, ale predsa! Keď si načal vec. Vieš, keď ma mamka vozila v kočíku, vravelo sa, že ukazuje "najškaredšie dieťa v meste"... Nebol som krásavec. Pravda, potom som narástol. Prekliata postava! Bola mojím osudom! Aj ľudským, aj hereckým. Čože iného som mohol predstavovať s mojou figúrou ako náčelníkov, partizánov, človeka na čele davu...? Stále ma len do týchto postáv obsadzovali."

(Kto pochopí, že bernardín zachraňuje ľudí, ktorí uviazli v lavíne...?)

"Vieš, Jano, môj výzor bol mojím osudom. Cit sa zvykne spájať s krehkosťou, nie s horou svalstva. Pohladkanie ťažkou rukou akoby ničilo hebkosť, marilo úsilie citlivosti. Už tak bolo od mojej mladosti. Ako som vyrastal do výšky, tí, ktorých som fyzicky prerástol, sotva mali dojem, že v tomto veľkom tele sa ukrýva aj cit. Chýbal mi v rodine, spomínaný cit, vrúcnosť, preto som ušiel, ostal sám."

"Bol si ako dospelý aj zaľúbený?"

"Ťažko mi odpovedať. Človek z javiska, z rádia, z televízie, z filmu, má strašne veľa obdivovateliek. Ak teda už vravíme na túto tému. Nie, nebol som typom herca - krásavca, zvodcu! Akiste som ženy priťahoval svojím mohutným výzorom. To však, tak som časom pochopil, bol len akýsi - zovňajšok, prechodná, prelietavá vidina, daná chvíľa. Tá mi dala podnet, aby som zapochyboval o skutočnej láske. Viem, láska je vždy, aj za ideálnych podmienok - otázkou času. Ja som mal akosi už vopred vymedzený čas..."

Kto verí naozaj - hercovi?

Nuž tak.

Utiahol sa Vlado Müller na Vampil, osudom naháňaný.

"Toť, pozri sa!

Pozerám. Okolo bederného kĺbu strašné jazvy.

"Dvanásť hodín ma operovali. Dávali mi umelý kĺb."

To sa stalo, keď mal Vlado Müller máličko rokov pred dôchodkom. (Idú vlastne herci do dôchodku?)

Prelom v živote titana-herca...

Utiahol sa Othello, Grék Zorba na svoj Vampil záhorský, sem-tam sa pokúsil opäť zakrepčiť.

"Bubulienka je moja láska..." Občas si spomenul na Anthony Quinna...

Smútok doľahol na hercovu dušu. Už nie hraný, ale prežívaný vlastným, skutočným životom. Grécka dráma sa stala osudovou skutočnosťou. Pokrivkával na svojom, na mohutnou hradbou z dreva obkolesenej lúke, pozeral na svoju povestnú kolibu-drevenicu, v ktorej na originálnom "šparhelte" piekol pre stovky svojich hostí klobásy-müllerky, kolibu, z ktorej sa skoro štvrťstoročie ozývalo:

"Kolibôčku, pri potôčku, v kolibôčke frajárečku."

Už niet Vlada Müllera.

"Môj popol rozsypte," stačil ešte vyriecť nedlho po svojej šesťdesiatke, ktorú oslávil tichučko, nie ako "kedysi", keď v plnom rozmare vláčil metrákové borovice a rúbal ich obrovskou sekerou.

Ako sa stratil z javisiek, z plátna, z obrazoviek, tak tíško-pretíško odišiel Vlado aj zo života. Ten Vlado Müller, ktorý ako dánsky kráľ, shakespearovský Claudius priam nežne šepkal:

Ty, srdce z ocele, buď povoľné sťa detský sval. A možno bude dobre..."

To bol pravý Vlado...

Autor: JÁN NOVÁK (Autor je športovým publicistom