ička je ešte aj dnes plná sily, hoci na svet priviedla 21 detí.

Vydala sa v sedemnástich a odvtedy, ako sama hovorí, len rodila. Prvé dieťa sa narodilo krátko po svadbe, posledné keď mala 46 rokov. Žiť však ostalo13 detí, časom sa roztrúsili nielen po Kysuciach, ale aj v susedných Čechách. „Najviac mi ich umrelo na zápal mozgových blán a na pľúca. Jedno nemalo hádam ani dva mesiace, ostané už boli staršie, mali tak do sedem rokov.“

Mená pre deti vyberali podľa toho, aké boli vtedy najviac obľúbené a aké sa komu v rodine páčili. „Veď už ani nebolo poriadne v čom vybrať,“ smeje sa babka.

„Keď sme sa vzali s mužom, bývali sme pri mojej mame. Tisli sme sa v jednej izbe alebo sme spali po chlievcoch. Až neskôr sme si postavili dom. U mamy sa mi narodil aj prvý syn. Kým žila, pomohla mi vždy ona. Keď umrela, rodila som sama. Ale mne nebolo treba pomáhať. Mala som kedy aj vodu zohriať, aj zakúriť, aj decko okúpať. Keď prišli na kontrolu z nemocnice, len sa čudovali, ako to môžem všetko stihnúť.“

Pani Angela nikdy nerodila v nemocnici. Zato občas aj na poli. „Raz som kopala zemiaky, vysoko v kopcoch, chcela som to dokončiť. Bolelo ma popod brucho, cez kríže, no nechcela som to nechať tak. Keď som skončila, chcela som si oddýchnuť a sadla som si. A za ten čas som porodila,“ spomína pani Angela. Zemiaky vysypala do koša na chrbát, dieťa do zástery - a išla domov.

Pani Angela bola vždy zdravá, ani si nepamätá, kedy bola u lekára. „Keď dnes vidím tie ženy, tu ma bolí, tu ma pchá, ja poviem: Tu ma bolí, tu ma pchá, vepchajte ma do mecha a to prejde,“ zasmeje sa od srdca.

Na muža rada spomína. „Bol to dobrý otec, aj muž. Šikovný bol a nebolo roboty, čo by nezvládol. Najprv robil v Třinci, ale odtiaľ som ho stiahla. Predstavte si, našiel si tam frajerku. Zbadala som to, žena to vždy zbadá. A ja som na takéto veci bola čert.“

Hoci býva pani Martášková vždy veselá, spomína, ako si poplakala, keď jej muž Matúš umrel. Mala ho rada. Aj na to zlé v živote dnes spomína s úsmevom: „Ani neviem, či som sa niekedy mala zle.“

Dnes rada sedáva pri okne na „svojom stolčeku“. „Posedávam, dívam sa z okna a teším sa, keď niekto príde. Samota je zlá a v rozhovore čas skôr ubehne. Stratím slovo so susedkami, ale po chalupách nechodím. Na návšteve sa treba vyzúvať a ja sa ledva ráno obujem.“

ANDREA HARMANOVÁ