Ondrej Dostál, Domino-efekt, 6/96

V slovenskej demokratickej tlači sa začali objavovať vecné a fundované články k problematike našej maďarskej menšiny. Sú prvými lastovičkami prepotrebnej a otvorenej verejnej diskusie k týmto otázkam.

Doteraz zostávali akousi tabuizovanou témou, o ktorej hovorili iba samotní Maďari a slovenskí nacionalisti, zatiaľ čo demokratickí slovenskí novinári, publicisti a politici iba mlčky prizerali slovným súbojom tamtých dvoch. Bol to nemúdry postoj, lebo mlčanlivým obchádzaním sa vážny problém môže stať iba ešte vážnejším a mlčanie demokratov tu znamenalo, že slovenské stanovisko vyjadrovali, a teda aj reprezentovali iba slovenskí nacionalisti, obvykle na veľmi nízkej argumentačnej úrovni. O čo vyššia však bola úroveň zaťato a odmietavo mlčanlivého postoja Milana Kňažka ako ministra druhej Mečiarovej vlády, keď sa na margo Durayovej ponuky prediskutovať otázku autonómie vyjadril, že o tom sa s nim nehodlá nikdy baviť? Alebo obdobného - a priori negatívneho a diskusiu nepripúšťajúceho - postoja všetkých našich činiteľov (vrátane prezidenta) k otázke kolektívnych práv?

Najprv

si vyjasnime pojmy

Slovo gréckeho pôvodu autonómia sa zvykne používať v rôznych kontextoch a významoch. Do filozofie ho zaviedol Kant v zmysle "vnútornej mravnej slobody" človeka, predpisujúceho si svoje vlastné zákony. Nám tu ide o jeho politologický a štátoprávny obsah, ktorý s tým filozofickým síce úzko súvisí, nie je však s ním totožný. V tomto kontexte ho prekladáme do slovenčiny v jeho prvom a základnom zmysle ako samospráva.

V odbornej literatúre nenájdeme taký výklad tohto pojmu, ktorý by ho spájal s oddelením, odtrhnutím nejakej časti územia štátu. Požiadavka rešpektovať práve takéto špecifické slovenské chápanie autonómie je zlým argumentom typu: "Na Slovensku je to tak!" Nájdeme viac pojmov, ktoré majú svoj zvláštny slovenský punc (napríklad "privatizácia"), z toho však neplynie, že by sme ich v takejto zdeformovanej podobe mali akceptovať. Práve naopak: musíme im vrátiť ich pravý význam.

Opakom autonómie je heteronómia, t.j. "riadenie sa cudzími zákonmi a vplyvmi". Aj v tomto zmysle je teda autonómia predovšetkým samoriadením, samosprávou. Z územnosprávneho hľadiska je jej základnou, elementárnou jednotkou miestna samospráva. Je to samospráva obce, mestskej časti, mesta. Je formou územnej samosprávy. Uskutočňuje sa na určitom ohraničenom území, jeho obyvateľstvo berie do svojich rúk určité podstatné zložky správy celého tohto územia. Tým sa líši od iných foriem samosprávy, napríklad kultúrnej alebo školskej, týkajúcich sa iba určitých špecifických činností na území daného štátu, inštitucionálnej, v ktorej ide o samosprávu nejakej inštitúcie, napr. univerzity, alebo napokon etnickej, povyšujúcej majoritné etnikum na danom území na jeho rozhodovací subjekt.

V tomto zmysle je princíp územnej samosprávy menovite vyjadrený aj v Ústave SR. Keď sa Peter Zajac na ňu odvoláva, hanblivo pojem územnej samosprávy obchádza. Podľa neho sa v nej "hovorí nie náhodou o samospráve a územnosprávnom členení". Nie je to tak: táto ústava výslovne hovorí o územnej samospráve, presne týmto termínom je nadpísaná aj jej štvrtá hlava, jeho obsah jasne vymedzuje článkami 64-68. Územnosprávne členenie sem nepleťme: to vypovedá o inej stránke veci. Takisto nezodpovedá skutočnosti, že táto ústava "nepredpokladá nijaký osobitný právny či politický systém pre jednotlivé územia či etniká" (Zajac). Pre územia výslovne predpokladá: podľa čl.64 (3) "samosprávu vyšších územných celkov a jej orgány ustanoví zákon". O etnikách sa v tomto kontexte nehovorí, to je totiž iná rovina problému. Spojenie "územia či etniká" však tieto dve roviny mieša dohromady.

Hľadať teda rôzne významy pre slová autonómia a samospráva (resp. územná autonómia a územná samospráva) je preto mätúce, zavádzajúce. Peter Zajac sa pýta, ako potom Kusý rozlíši "občiansky štát, založený na samosprávnej demokracii od národného štátu, budovaného na etnickom princípe, ak nie rozlíšením pojmov samospráva a autonómia?" Jednoducho: rozlišovaním medzi občianskou a etnickou samosprávou.

Etnická

samospráva

Etnická samospráva predstavuje uplatnenie etnického princípu na niektorú z uvedených foriem samospráv. Takto môže vzniknúť etnická školská samospráva na rozdiel od občianskej školskej samosprávy alebo etnická územná samospráva na rozdiel od občianskej územnej samosprávy. Napokon je tu ešte termín politická autonómia, pochádzajuci z marxistického štátoprávneho slovníka. Mal to byť najvyšší stupeň etnickej územnej samosprávy, udeľovaný autonómnym sovietskym republikám a obdobne uplatňovaný aj v bývalej Juhoslávii. Podľa Petra Zajaca "politická autonómia totiž vždy vyžaduje osobitný právny a politický štatút pre vybrané územia či etniká. A to Ústava SR nepredpokladá". Predpokladá: Ústava SR je totiž ústavou národného štátu, ktorá vlastne deklarovala - ešte v rámci federácie! - politickú autonómiu ako "osobitný právny a politický štatút pre vybrané" etnikum na území Slovenska - totiž pre slovenský národ.

Predstavitelia DU majú pravdu, keď tvrdia, že Ústava SR nevylučuje etnickú autonómiu. Podľa Ľ. Černáka ide o "dvojznačnosť v ústave", na základe ktorej "by sa mohlo prísť k územnej autonómii", J. Moravčík preto dôvodí, že: "prísť s...vylúčením etnickej autonómie by nebolo možné po ratifikácii zmluvy"10/. Teda aj etnická autonómia (či etnická územná samospráva) je na Slovensku (zatiaľ) legitímny pojem. Ide iba o to, čo s tým? Iniciatíva DU smeruje k tomu znelegitímniť ho, t.j. oklieštiť ústavu o jeden dôležitý rozmer politických práv, ktorého uplatňovaním sa môže etnická menšina účinne brániť útokom na svoju národnú identitu. Tiež si nemyslím, že v našom prípade by etnická územná samospráva bola najšťastnejším riešením. Treba však bojovať predovšetkým proti príčinám, a nie proti ich dôsledkom, teda proti existenčnému ohrozovaniu maďarskej menšiny nacionalistickou agresivitou slovenského národného štátu, a nie proti maďarskej prirodzenej reakcii na toto ohrozenie.

Občiansky

či národný?

Napokon je tu problém "občiansky verzus národný princíp". Terajšia politická reprezentácia Slovenska si založila národný štát, dôsledne v ňom presadzuje slovenský národný princíp, ale od menšín žiada, aby sa riadili občianskym princípom. To jednoducho nie je možné! Opakujeme zásadnú chybu prvej ČSR, na ktorú (okrem iného) aj zakapala: vytvorila národný štát československého národa a menšinám ponúkla občiansky princíp. Nemcov a Maďarov z politického štátotvorného národa vylúčila, a tak sa im nemožno ani čudovať, že tento štát nikdy neprijali za svoj - lebo ani on ich neprijal za svojich! Keď si Beneš uvedomil, k čomu to smeruje, sám ponúkol Nemcom etnickú územnú aj osobnú autonómiu, bolo však už neskoro. Poučme sa na tejto skúsenosti, kým aj v Slovenskej republike nebude neskoro.

Peter Zajac v tejto situácii ponúka Maďarom občiansky princíp: ide vraj o to "či sa majú menšiny zúčastňovať ako rovnocenní občania na budovaní štátu,...či majú mať menšinové politické strany verejný podiel na výkone moci". Háčik je však v tom, že aby boli rovnocennými občanmi, musia najprv dostať vyrovnávacie menšinové práva, a to nielen v podobe zákona o jazyku menšín, ale aj zásadného, ústavného zákona o postavení menšín v tomto štáte. Pokiaľ zostáva národným štátom, musia mať menšiny možnosť participovať nielen v občianskej rovine, t.j. "ako rovnocenní občania", ale aj v etnickej rovine, t.j. ako etnické menšiny vôbec. Kolektívne právo väčšiny môže byť vyrovnané iba kolektívnym právom menšiny, nijako inak. Podiel menšinových politických strán na výkone moci vypovedá o niečom inom.

Postoj demokratov k "maďarskej

politike"

"Dobre vie maďarský politik, žijúci na Slovensku, aké pocity vyvoláva v Slovákoch, keď presadzuje územnú autonómiu, pod ktorou rozumie autonómiu etnickú", zdvíha varovne prst Peter Zajac. Po prvé, ten maďarský politik má na to legitímne právo, a tak mu ho neberme. Radšej mu pomáhajme vytvárať podmienky, za ktorých nebude musieť brániť svoje etnikum práve týmto krajným spôsobom. Po druhé, tie pocity sú v danom kontexte irelevantné. Slováci tiež dobre vedeli, aké pocity vyvolávajú u Čechov, keď vyhlásili autonómiu: čerta starého im vtedy na českých pocitoch záležalo. A po tretie, nie každý maďarský politik, presadzujúci územnú autonómiu, pod ňou rozumie autonómiu etnickú. Ako poznám situáciu, prevažná väčšina maďarských demokratických politikov pod územnou autonómiou rozumie práve a výlučne územnú, t.j. miestnu a regionálnu samosprávu - tak im a priori nepodsúvajme "zlé úmysly". Skôr je načase, aby sme sa my - slovenskí demokrati - s nimi spojili na rozvoji takejto územnej samosprávy pre všetkých obyvateľov Slovenska, pre všetky jeho regióny. Pomôže nielen Maďarom, riešiť touto cestou ich menšinové problémy; potrebujeme ju všetci ako soľ na jediné možné budovanie demokracie zdola, na vytvorenie účinnej demokratickej protiváhy voči ústrednej vláde, voči jej centralizačným snahám, voči bratislavocentrizmu. Presun ministerstiev do Bystrice nie je skutočná decentralizácia moci. Takisto nové územnosprávne členenie krajiny, navrhované vládou, nemá nič spoločné s demokratickou regionalizáciou, ba v podstate je zamerané proti nej. Pre maďarskú menšinu je neprijateľné pre chytračenie so zmenou etnického pomeru síl na južnom Slovensku.

Demokratické sily tejto krajiny by sa teda mali v "našej maďarskej otázke" zhodnúť na dvoch zásadných postojoch: (1) pokiaľ súčasná vládna garnitúra presadzuje tvrdú nacionalistickú politiku národného štátu, je úsilie reprezentácie maďarskej menšiny o jej etnické vybalancovanie úplne legitímne a demokratické. Presadzovaniu kolektívnych práv slovenského národa možno účinne čeliť iba presadzovaním kolektívnych práv maďarskej menšiny, presadzovaniu koncepcie národného štátu presadzovaním autonomistických prvkov, od parciálnych až po celoplošné. (2) Etnický princíp však nie je šťastné riešenie, treba usilovať o lepšie. Pre multietnickú krajinu, akou je Slovensko, je ním jedine uplatnenie občianskeho princípu: avšak rovnako pre Slovákov ako pre Maďarov. Občiansky štát tu vznikne iba prekonaním koncepcie národného štátu. Tam treba začať.