V nedávno odpremiérovanom muzikále Grék Zorba hrá Život. Rozospievaná a roztancovaná herečka má na svojom konte množstvo úspešných postáv. Kritika ju pozitívne hodnotila v komédii Utekajte, slečna Nituš, úspech zožala v Malom obchode hrôzy aj v muzikále Mníšky. Standing ovation zažila ako Báthoryčka, vo Fidlikantovi na streche, ale aj ako Plánka či mama Šípovej Ruženky. Na scéne nitrianskeho Divadla Andreja Bagara nechýba v žiadnej inscenácii. Herečka, ktorej v lete rastie v záhrade sto druhov kvetín, miluje pohľad na mesiac, zemiaky na akýkoľvek spôsob, dobré spôsoby a svoju rodinu. Ako tvrdí, je žena do voza i do koča. Eva Pavlíková to rada zdôrazní.
Čo nová úloha, to úspech. Je to tým, že patríte medzi mysliacich hercov alebo máte také umelecké šťastie?
Rada by som sa zaradila do skupiny "mysliacich" hercov. Keby som však nemala aj šťastie, mohla by som myslieť doma s hlavou v dlaniach. Mám šťastie a vďaka Divadlu Andreja Bagara dostávam krásne úlohy. V Nitre som sa veľa naučila od kolegov aj režisérov. Od samotného Jožka Bednárika, ktorý ma po skončení VŠMU od začiatku kresal.
Obdiv k poetike režiséra Bednárika vás teda po skončení školy zavial do nitrianskeho divadla. Predsa len, SND je naša prvá slovenská scéna. Nemáte takéto ambície?
(Smiech.) Aj keby som ich mala, bolo by neskoro. Nie, ja už asi zakotvím, ako tá loď na Kréte (asociácia na Gréka Zorbu - pozn. red.) - tu v Nitre. Samozrejme, mala som príležitosti prijať ponuky na Novej scéne alebo v súkromných muzikálových produkciách v Bratislave, kde rada prijmem účinovanie aj v budúcnosti. Najvýhodnejšie by bolo, keby človek mohol striedať kolektívy a mať stále rôzne príležitosti. Ale ja som nikdy neoľutovala, že som z Nitry neodišla. Mám množstvo kamarátov, ktorí odišli do Bratislavy a povedali, že viac takú vynikajúcu pracovnú atmosféru a príležitosti ako v Nitre nezažili. Nielen v Bratislave sú dobrí herci. Veľmi si vážim prácu kolegov Ukrajinského divadla v Prešove a vždy sa rada pozriem na ich predstavenia. Daniel Olbrichski povedal, že by dal Oscara všetkým tým, ktorí aj v najmenšej dedinke nacvičia nejaké divadlo a prinesú čo len jednému človeku smiech, radosť, plač alebo nejaký pocit.
Ako sa po vystúpení zbavujete nánosu emócií?
Herec by mal mať skôr ambíciu vyvolať emócie v divákoch. Keby som po predstavení preplakala tri hodiny v šatni, to by bola tragédia. Mám skôr problémy so spaním. Rozbúrené vnútro mi spôsobuje ťažkosti so zaspávaním.
Pri premiére Mníšok vám vypadol kus textu. Aký je to pocit vedieť, že teraz neviem?
Hrozný. Čo vám budem hovoriť. Stáva sa mi to, keď som unavená. Pri premiére Mníšok som zároveň skúšala v našom divadle Albyho. Výpadok textu sa však dá zakryť. Pomôže tvorivosť, niekedy posplietam také nezmysly, a dokonca v štvorveršiach, až sa sama čudujem.
Medzi vaše najobľúbenejšie úlohy patrí Plánka. Napriek tomu častejšie hráte v muzikáloch ako v drámach. Za čo sa považujete viac - za dramatickú alebo muzikálovú herečku?
To je ťažké. Teraz je muzikálový boom. Moja parketa je však aj komédia. Milujem inteligentný humor. Považujem za šťastie striedať žánre.
Nedávno ste citovali Halinu Pawlowskú s jej tvrdením, že žena má byť hrdá, sebavedomá a stále robiť to, čo chce. Zdá sa, že vám sa to darí. Existujú aj veci, ktoré nerobíte rada?
Samozrejme. Božemôj, veď to by som mala zo života raj. Sú veci, ktoré musím robiť, ale aj na tých sa usilujem nájsť niečo príjemné.
Hovoríte o sebe, že patríte medzi posledných mohykánov, ktorí veria v lásku, dobro, rozum a cit. Myslíte si, že sa to naozaj oplatí?
Keď stratím nádej, že to platí, je koniec. Keby sme boli všetci pozitivisti, naša krátka životná púť na tejto zemi by bola oveľa príjemnejšia. Má to aj druhú stránku veci, hoci nechcem byť patetická, ale keby sme si všetci pomáhali z presvedčenia a robili si dobro, ťažko by sa nám odchádzalo na druhý svet.
Váš manžel v súčasnosti pracuje v zahraničí, rodičov máte v Košiciach. Doma na vás čaká dcérka Katka. Ako to riešite, keď ochorie?
To je vždy nepríjemné. Zvykli sme si, že manžel je často preč a ja tiež. A ani jeden z nás tu nemá rodičov. Pomáhajú mi moje dve kamarátky. Vytvorili sme si okruh žien s rovnako veľkými dcérami. Katka k nim môže ísť spať, keď je treba. Už je však väčšia, môže a chce byť občas aj sama doma.
Kedy naposledy ste si zobrali "péenku"?
Naposledy som bola chorá v lete, ale nebrala som antibiotiká. My, herci, sme v tomto "hlúpi". Aj keď sme chorí a máme horúčku, hráme. Hrám za každých okolností, aby nebol divák sklamaný.
Aká ste mama, manželka a aká dcéra?
To by ste sa mali opýtať tých, ktorých sa to týka. Určite nie dokonalá. Veľmi sa snažím byť dobrá vo všetkom. Robím, čo je v mojich silách, aj keď si uvedomujem, že nestíham na sto percent. Napríklad, počas generálkového týždňa operovali môjho otca. Vtedy si človek uvedomí, že viac záleží, aby dopadla dobre operácia než premiéra. Človek v sebe cíti zodpovedosť vrátiť rodičom aspoň trošku toho, čo dali oni mne.
V televízii ste si zahrali v seriáli Horská služba, naposledy vo filme Ako divé husi. Napriek vašej popularite na Slovensku vás však do zahraničia akosi nevolajú. Prečo?
Aká popularita? Čo to tu znamená? Okrem mojej práce, ktorá mi je aj koníčkom, žijem normálny, obyčajný život pracujúcej ženy. Necítim sa byť žiadnou hviezdou. A do filmových produkcií v zahraničí ma nevolajú, lebo ma nepoznajú. Za svoj filmový vrchol dodnes považujem to, že som mala tú česť hrať vo filme Štefana Uhra Šiesta veta. Ja som však vždy chcela byť v prvom rade divadelná herečka. Aj keď iné médiá sú mi tiež blízke. Nakoniec, ozvali sa hlasy zo zahraničia a ak Pánbožko dá a motyka vystrelí, vo februári budem spievať v Chicagu. Držte mi palce!
S ktorým partnerom sa vám na scéne najlepšie pracuje a prečo?
Ako herečka tvrdím, že si s partnerom na javisku nemusím rozumieť ako s človekom, dokonca nemusíme byť ani kamaráti. Na javisku ma zaujíma, aký je môj partner profesne. V tomto zmysle som mala na kolegov šťastie. Či už to bol Janko Gallovič, Stano Král, Maroš Slovák, Milan Kiss, Jožko Dóczy... Všetko to boli a sú výborní herci.
S Martou Sládečkovou ste sa v televíznej relácii Chalupárium prezentovali ako najlepšie kamarátky. Neprekáža vám v tom vzdialenosť medzi Nitrou a Bratislavou?
Vzdialenosť nie je prekážka ani v láske, ani v priateľstve. Ak o Marte niekde čítam alebo ju vidím, ozvem sa. Spolu to nazývame "veľké víťazstvo našej skupiny". Ona je ako slnečný človek nezaťažená. Vynikajúco si rozumieme už sedemnásť rokov.
Pred rokom ste si dali na Sivestra dve predsavzatia - naučiť sa anglicky a zdokonaliť sa v šoférovaní. Podarilo sa?
Šoférovať som sa naučila. Mala som vodičský preukaz, ale nešoférovala som. Teraz mám za sebou 42 tisíc kilometrov bez nehody. S veľkou vervou - ako vždy - som sa pustila aj do angličtiny. Všetko išlo ako po masle, keby som nebola začala skúšať Báthoryčku. Čím viac sa blížila premiéra, tým menej som mala času. Takže anglicky dodnes neviem, ale mám nádej, že raz sa to doučím.
Herci a peniaze, to je omieľaná téma. Viete šetriť?
Patrím k ľuďom, ktorí, keď majú, tak minú, a keď nemajú, vedia sa uskromniť. Občas som ako Martin Kukučín s veľkou lyžicou a márnivou ženskou. Držím sa otcovej teórie, že na druhý svet si človek statky neodnesie. Mojou slabosťou sú voňavky. Chodievam relaxovať do parfumérie. Okrem toho dosť míňam na dobré jedlo v luxusných reštauráciách.
Zjavne vychutnávate stredný vek. Starnutie však nie je pre herečky práve to, na čo sa tešia...
Nebojím sa ho. Napríklad, tieto mimické vrásky od smiechu mám už od dvadsiatky. Myslím si, že tvár je skutočne odrazom ducha a aj tá najvráskavejšia môže byť pre niekoho mimoriadne krásna. Pravdaže, ak sa v nej odráža krásny duch.
Autor: Barbora Laucká/ Foto: Vladimír Jánsky, Ivona Orešková
