Dôslední dodržiavatelia coubertinovského hesla o nedôležitosti víťazstva lež účasti budia niekedy úsmev. Najmä ak majú od výkonnosti tých najlepších na míle ďaleko. Športoví fanúšikovia majú dodnes v pamäti úporny boj kenského bežca na lyžiach Philipa Boita viac s traťou než so súpermi, afrických zjazdárov, ktorí svah zdolávali pluhom či plavca z rovníkovej Guiney Erica Moussambaniho, ktorý 100 m voľný spôsob plával takmer dve minúty a viac sa topil, než posúval dopredu. Na tvárach prizerajúcich sa vzbudzujú súcit a zhovievavý úsmev.

Britský skokan na lyžiach Eddie Edwards však na olympijských hrách v Calgary v roku 1988 vyvolal masovú hystériu. Hoci bol rovnako ako skôr spomínaní vždy na konci výsledkovej listiny.

OČARIL AJ STRIPTÉRKY

Na rozdiel od iných slabých dokázal zo svojich „výkonov“ vyťažiť množstvo peňazí. Sponzori sa po olympijských skokoch rodáka z Cheltenhamu (nar. 5. decembra 1963) priam hrnuli. Britská charterová spoločnosť Eagle airlines mu ponúkla päťročný kontrakt, jeho podpisy sa skveli na sponzorských zmluvách s Panasonicom, Coca Colou, Fordom atď.

A čím si to zaslúžil? Poslednými miestami. Skokmi, pri ktorých publikum zamieralo od vzrušenia, či sa prvý a jediný britský skokan nedoláme. Skákať totiž nevedel. O to viac pútala jeho odvaha spustiť sa do útrob zívajúcej jamy pod sebou.

Edward, prezývaný Lietajúci orol na základe nápisu Eagle na jeho prilbe, sa prvý raz predstavil svetu na MS 1987 v Oberstdorfe. Po roku tréningu, nad čím ostatní skokani trénujúci od útleho detstva len neveriacky krútili hlavou. V konkurencii 98 pretekárov skončil, ako inak, posledný, aby si vzápätí vyskákal miestenku pod piatimi kruhmi v Calgary.

Nebolo to ťažké, iný Brit sa na mostík neodvážil, a tak si vtedy 25-ročný športovec s výzorom robotníka s hrubými nevkusnými okuliarmi a riedkymi vlasmi poľahky splnil veľký sen.

Že sa stal napokon hrdinom a mužom, ktorého meno padlo aj počas slávnostného ukončenia z úst šéfa organizačného výboru ZOH Franka Kinga, nebolo len výsledkom lásky Kanaďanov ku klaunom a šoumenom, ale i jeho povahy. Keď Eddie prehovoril, bolo jasné, prečo ho ľudia majú radi. Bol zábavný, inteligentný a vždy prichystaný na akúkoľvek bláznivú vec. Beda každému novinárovi, ktorý ho v materiáloch z Calgary nespomenul.

Edwards si podmanil nielen 60-tisícové publikum v dejisku olympijských skokanských súťaži, ale i celú krajinu. Striptérky v tamojších nočných kluboch nosili tričká s nápisom Fly, Eddie, Fly (Leť, Eddie, Leť), osobne ho prijal starosta mesta a denník The Guardian ho vyhlásil za najpopulárnejšie britskú osobnosť od čias Beatles.

NA MOSTÍKU BEZ BODOV

Na strednom mostíku po skoku dlhom 55 m skončil predposledný (jedného zo skokanov diskvalifikovali), na veľkom skočil tak málo, že za dĺžku sa mu žiadne body neušli. A len dvaja skokani z celého štartového poľa mali za jeden skok menej bodov ako on za dva. Bol však hrdinom, výkonom 71 m utvoril britský rekord. A po ňom teatrálne zamával šalejúcim masám. „Nemáme iného takého športovca, ktorý láka pred televízne obrazovky a zároveň vyvoláva smiech,“ písali vtedy britské denníky. „Je to zvláštne. Keď som šiel na olympiádu, nik ma nepoznal, o dva týždne neskôr vie každý, kto som. Myslím, že ale tomu tak trochu rozumiem. Ostatní skokani sú príliš nudní. Takže zaujať za daných okolností nebolo veľmi ťažké,“ nazdáva sa Edwards. V Calgary štartoval na požičaných lyžiach, pobyt v dejisku si vraj mohol zaplatiť až po tom, čo v si naň v alpskom hoteli zarábal umývaním riadu.

ŠPEKULANT ČI BLÁZON?

Nie všetci však jeho počínanie schvaľovali. „Keď je dobrý pre publikum, je dobrý aj pre mňa,“ netrápil sa podobnými problémami vtedajší víťaz Fín Matti Nykänen, časť štartového poľa ho však obviňovala, že ich oberá o popularitu. „To je ich problém. Ak nevedia vychádzať s novinármi, nie je to moja starosť. Bez dobrých kontaktov s nimi a zmyslu pre humor škodia sebe i samotnému športu,“ bránil sa Eddie.

Rečiam funkcionárov a trénerov že tam nemá čo robiť, však muž, ktorý si vo svete vydobyl väčšiu popularitu ako vtedajší šéf MOV Juan Antonio Samaranch, nezabránil. A kompetentných donútil konať. „S podobnými exotmi je koniec. Na OH sa dostanú len tí, ktorí na to majú,“ vyhlásil J. A. Samaranch. Aby podobní blázni jeho kúsok nenapodobňovali a zbytočne neriskovali život, bolo prijaté pravidlo, že na ZOH môžu štartovať len tí, čo sa dostanú aspoň raz medzi 50-ku najlepších alebo získajú aspoň 30 percent bodového zisku víťaza. Hovorí sa mu Eagle rule (Orlie pravidlo).

Edwards odvtedy pod piatimi kruhmi chýbal. Hoci pred ZOH 1998 v Nagane vyhlasoval, že sa chce vrátiť a že po dobrom tréningu v Lake Placid, kde naozaj tri roky žil, pôjde výkonnostne nahor. „Nevylučujem, že sa tak stane na OH 2006,“ vyhlásil nedávno v rozhovore pre BBC. To však už bude mať muž, ktorý v súčasnosti žije v Leicesteri a dal sa popri profesii štukatéra na štúdium práva, 37 rokov. „Vášeň pre skoky mi zostala,“ tvrdí Eddie.

Pred pár rokmi predal práva na svoj životný príbeh americkej filmovej spoločnosti, film v hlavnej úlohe s Bradom Pittom či Tomom Cruisom sa však zatiaľ neobjavil. A čo na herecké obsadenie hovorí samotný Edwards. „Obaja vyzerajú dobre, ale ja som krajší.“

RASTISLAV HRÍBIK