A. Harant, J. Konder, J. Ábel, M. Lehotský
Do pomaly sa končiaceho Roku slovenskej hudby počas troch októbrových týždňov dobiehali všetky slovenské operné divadlá. Po Cikkerovom Vzkriesení (SND) a Zeljenkovej Bátoryčke (Banská Bystrica) sa Suchoňovej Krútňavy ujala opera Východoslovenského divadla v Košiciach. Zverila ju do rúk hosťujúceho Branislava Krišku, ktorý sa zo slovenských režisérov dostával k tomuto reprezentatívnemu titulu najčastejšie. Jeho košická koncepcia sa v princípe neodchyľuje od bratislavskej (1978, obnovenie 1988), čo znamená, že sa opiera o originálnu verziu záveru, kde sa Štelina dozvedá, že Katrenin syn nie je jeho vnukom. Nezmenil sa ani Kriškov a Vychodilov názor na zástoj zboru, aranžovaného staticky do polohy komentátora deja a aktívne vystupujúceho iba v 3. a 6. obraze. Miera folklórnosti je ďalším faktorom, zásadne ovplyvňujúcim inscenačný ráz Krútňavy. Keby nešlo o obnovenie "klasického" modelu, uvítal by som Kriškovu produkciu ako podnetný a zdôvodnený výklad, hoci istých výhrad k balansovaniu medzi baladickou štylizáciou a realistickým rukopisom, k nedôslednej práci so svetlom a najmä ku gýčovitým zvukovým efektom vo folklórnych výjavoch, by som sa nemohol zdržať. Vzhľadom na to, že Suchoňovo dielo si ctím ako pilier slovenskej opery, nazdávam sa, že po takmer dvoch desaťročiach (!) si zaslúži zásadnejší posun v inscenačnej optike. Podobne ako prístup k Janáčkovej Jej pastorkyni (istá paralela, pokiaľ ide o vzťah dejového jadra k ľudovému ornamentu, je zjavná) sa vo svete dynamicky mení, ani konzervovanie jediného režijného kľúča Krútňave neprospieva.
Hudobné naštudovanie Borisa Velata bolo zdržanlivejšie v kontrastoch, viac výrazovej iniciatívy sa žiadalo najmä v orchestrálnych pasážach. Aj napriek tomu, vyniklo nejedno lyrické i dramaticky vystupňované miesto. Najsilnejšou sólistickou kreáciou bol Štelina Olega Korotkova, mladého basistu, ktorý s nečakanou vokálno-výrazovou a hereckou pravdivosťou vytvoril portrét osudom skúšaného muža zrelého veku. Jeden z mála skutočných dramatických tenoristov, Alojz Harant (Ondrej), presvedčil predovšetkým zvučnosťou tónu a razantnými výškami. Debutujúcej Kataríne Löfflerovej sa zatiaľ podarilo zdôrazniť lyrické črty Katreny, postupne by sa však mal naplniť oveľa bohatší a komplexnejší rozmer postavy.
Autor: PAVEL UNGER (Autor je stálym spolupracovníkom SME.)
