Sultán nervózne pobiehal od okna k svojmu písaciemu stolu, na ktorom ležala hromada papierov a tabuliek. Jednou rukou si neustále hladkal bradu a v druhej držal mapu Afganistanu. „Už len kvapká,“ konštatoval s veľkou dávkou zúfalstva v hlase. „Do večera je koniec,“ zrútil sa na stoličku a rozložil pred nami hydrologickú mapu z roku 1963.

Inžinier Sultán Mahmud je riaditeľom odboru vodohospodárstva na ministerstve energetiky a vodných zdrojov Afganistanu. Má 38 rokov a voda je jeho hobby.

Pozná ho väčšina Kábulu. Vraj dokáže prísť na miesto, rozhliadnuť sa, rukami ohmatať zem a povedať, kde treba kopať studňu a aká bude hlboká. „To nie je pravda,“ ohradil sa, keď som mu rozprávala túto legendu. „Nič neohmatávam. Jednoducho len viem, kde máme šancu vodu nájsť a kde nie. Teraz je tých možností stále menej a menej. Vo vlastnej záhrade mi studňa vyschla a široko-ďaleko som iný zdroj nenašiel.“

Päť rokov sucha

Krajinu sužuje už piaty rok sucho. Tri posledné roky je situácia doslova dramatická. V roku 2000 v niektorých oblastiach museli pastieri zabiť 35 percent zvierat, pretože ich nemali čím kŕmiť. Vlani od januára do februára hladovalo v horských oblastiach provincie Badachšán na severovýchode Afganistanu 800-tisíc ľudí. Tisíc z nich na následky hladu zomrelo.

„Tento rok je to ešte horšie než pred rokom,“ hovorí Sultán. „Už dva mesiace malo pršať, v horách snežiť. Namiesto toho sú vrcholky pokryté len slabou bielou vrstvou a tu v Kábule teraz po prvý raz za mnoho mesiacov spadlo pár kvapiek. To nám ale nepomôže. Aby sa zachránil tento rok, muselo by od tejto chvíle neustále pršať.“

Veľký lejak ale tiež vraj nepomôže. Jedinou šancou sú pravidelné dažde, ktoré by trvali až do 12. marca, keď sa začína jarné siatie. Tí poľnohospodári, ktorí ešte majú čo zasiať, by mohli dúfať, že sa im po niekoľkých rokoch niečo urodí, ak sa ale odvážia na pole.

Tisícky hektárov sú posiate mínami. Ak pred 30 rokmi disponoval Afganistan 14 miliónmi hektárov ornej pôdy, dnes využíva táto agrárna krajina iba 2,8 milióna hektárov. Z toho len 50 percent sa umelo zavlažuje. Zvyšok poľnohospodárov sa len modlí, aby zapršalo.

Studne v Kábule

V Kábule netečie voda z kohútikov už mnoho rokov. Nielen v dôsledku sucha, ale aj preto, že vodovodný systém z veľkej časti zničila vojna. Obyvatelia domčekov, ale aj odpudivých panelákov sovietskej výroby si začali kopať studne. Ak pred piatimi rokmi stačilo prekopať sa do hĺbky maximálne osem metrov, dnes je na tejto úrovni sucho. V treťom mikrorajóne ľudia narazili na vodu v 18 metroch. V obci Kalaj Košef šesť kilometrov od Kábulu ju nenašli vôbec. Studne vyschli.

„Máme techniku, ktorou sme schopní vyvŕtať studňu do hĺbky 200 metrov. Afganistan má hlboko pod povrchom zeme v zásobe dvadsať miliárd kubíkov vynikajúcej vody, ale na to, aby sme ju mohli využívať, potrebujeme peniaze. Zatiaľ sme najhlbšiu studňu vykopali na severe v meste Mazáre Šeríf - dostali sme sa do 110 metrov a tam sme konečne našli vodu,“ hovorí Sultán.

Na obyvateľov Kalaj Košef sa hnevá. Najskôr sa snažili hľadať vodu sami, rozkopali si celú obec, ale márne. Až potom sa obrátili na odborníka. Sultán im vyhĺbil jamu 80 metrov hlbokú. Dnes pri nej každé ráno stojí nekonečný rad ľudí s vedrami, plechovkami, drevenými sudmi i plastikovými fľašami. Aj niekoľko hodín čakajú, kým prídu na rad.

Tá voda sa nedá piť

Samostatným problémom je pitná voda. „Ja by som sa vody z kábulských studní nenapil, ani keby som mal zomrieť od smädu. Nepomôže ani preváranie, okrem toho mnoho ľudí nemá ani elektrinu, ani drevo, takže variť nemá na čom. Len 30 percent vody v celom Afganistane je vhodných na konzumáciu. Ostatná sa hodí tak na zalievanie veľmi odolných rastlín,“ vyhlasuje Sultán a usrkáva čaj. Keď sa ho pýtam, akú vodu na prípravu nápoja použil jeho asistent, odpovedá rezignovane: „Ja sa ho radšej nepýtam. Mnoho ľudí v Afganistane dosť dobre nechápe súvislosť medzi chorobami a nevhodnou vodou.“

Cedíme ju cez handru

Na dne rieky Kábul sa každý deň zhromažďujú skupinky zahalených žien a naberajú vodu z kaluží, ktoré kedysi boli riekou. Robíme medzi nimi osvetu a pýtame sa ich, na čo tú neuveriteľne špinavú a smradľavú tekutinu používajú. „Precedíme ju cez handru a potom dlho prevárame,“ hovorí udivene pravdepodobne staršia pani - pod parandžou nie je možné jej vek odhadnúť.

„Alah nás nemá rád,“ mrmle si akoby pre seba starček v turbane, ktorý je od nepamäti strážcom hrádze nad nádržou Kargam, jediným významným zásobníkom vody pre hlavné mesto Kábul. Na dne obrovskej doliny je kaluž, v ktorej by sa neutopilo ani novonarodené mača. Pred piatimi rokmi voda dosahovala až k vrchnému kraju. V nádrži bolo 14 miliónov kubických metrov čistej vody.

„Boh na nás zoslal vojnu, sem-tam nám dopraje zemetrasenie a teraz je to sucho,“ pokračuje starček Nasir. Stromy okolo bývalého jazera sú úplne suché. Po nociach ich Nasirovi pod nosom stínajú obyvatelia mesta, ktorí sa chcú zahriať.

Elektrina na prídel

Elektrina, okrem dreva jediný možný zdroj tepla, tiež nie je pre nedostatok vody. To ale vzrušuje len obyvateľov desiatich percent územia, ktoré je elektrifikované. Všetky tri elektrárne, ktoré zásobujú hlavné mesto energiou, sú vodné. Rieka Kábul je vyschnutá, rieka Pandžšír má vody po členky.

V budove energetickej správy mesta Kábul som si na hlavnom schodisku skoro zlomila nohu. Bola tu absolútna tma. Ľudia sa hrnuli jeden cez druhého, vrážali do seba a nadávali. Sahib Gull, námestník riaditeľa energetických závodov, nadával tiež. „Talibovia, komunisti, mudžahedíni, mne je to fuk, kto sedí v kráľovskom paláci.“ Otázka, či za talibov bola situácia lepšia či horšia, ho rozzúrila. „Pracujem tu už 24 rokov a najhoršie vždy je, keď jedni odchádzajú a druhí sa usádzajú vo svojich kreslách ako teraz. Ale počasie nie je od politiky závislé. Sucho bolo posledné roky i za talibov, len bol trochu väčší poriadok, takže si nikto nedovolil kradnúť elektrinu na úkor druhých alebo nám dávať úplatky, aby sme mu zaviedli protekčný kábel.“

V Kábule sa dnes energia skutočne kradne. Mesto je rozdelené na sektory a každý dostáva elektrinu každý druhý deň. Obytné štvrte päť hodín v noci, úrady vo dne, dôležité ministerstvá, nemocnice, hotel Intercontinental a domy vedúcich činiteľov ju majú k dispozícii neustále.

„Občas príde na miestnu rozvodňu ozbrojená skupina mudžahedínov a silou prinútia našich ľudí, aby do ich domu dodávali prúd na úkor druhých,“ sťažuje sa Sahib. „Snažíme sa to obmedziť, ale v džungli víťazí silnejší.“

Nebezpečný prúd

Od roku 1993 nefunguje v panelákoch centrálne kúrenie. Ľudia si preto vyhrievajú byty elektrinou, teda pokiaľ sú práve na rade. Staré kúrenia majú však obrovskú spotrebu a havárie na vedení sú na dennom poriadku. Okrem toho väčšina zásuviek nefunguje. Rozvody sú v zúfalom stave a ľudia si ich opravujú sami. Po bytoch vedú najrôznejšie drôty, z múrov trčia obhorené klince, ktoré nahrádzajú zásuvky, predlžovačky sa vyrábajú zo všetkého, čo je vodivé. Skraty a minipožiare sú súčasťou bežného života.

V Sahibovej kancelárii z nenazdania zablikala žiarovka. „Nie!“ zakričal nahlas. „Teraz nie sme na rade!“ buchol do stola. „Nikto tu nechápe, čo to je disciplína, ale oni ešte uvidia. Ak nezačne poriadne snežiť v horách, nebude elektrina vôbec a nikde.“

V deň, keď začalo drobno pršať, vypol Sahib prúd v celom Kábule. Provizórne vedené drôty ležali vo vode a okolo nich sa brodili ľudia. Vzhľadom na značný informačný zmätok nie je známe, koľko ľudí sa stalo obeťou neriadeného elektrického prúdu, kým prerušil jeho dodávky.

„Čo chceš, žijeme v krajine, kde v ministerstve energetiky nefunguje elektrina a hlavný vodohospodár krajiny nemá doma studňu,“ vysvetlil mi podľa zákonov tradičnej afganskej logiky môj vodič Bajkar, keď v ten deň po šiesty raz opravoval zásuvku v našom byte, kam nám za drobný úplatok protekčne dodávajú prúd nie päť, ale osem hodín denne.

Autor: Petra Procházková pre SME agentúra Epicentrum, Kábul