Skupiny bradatých cudzincov z rôznych krajín sveta, s rovnakými bradami a čiernymi klobúkmi sa roky periodicky zjavovali v bratislavských uliciach ako postavy z iného sveta. Návštevníci sa nikdy príliš nezaujímali o nás, zaujatí očividne predovšetkým vlastnými témami. Naraz ich bolo skoro plno. Než sme si zvykli, mizli. Prečo tu boli, respektíve sem stále chodia, väčšina z nás, ktorí bývame v tomto meste, netuší. Vraj nejaký hrob. Nevieme totiž, kde žijeme. Podujatie Mosty - Gešerim - Brucken, v ktorom mladí Židia a mladí kresťania už tretí rok spoločne opravujú židovské a kresťanské chrámy, sa rozširuje logickým smerom: nasledujúca prednáška odznela v rámci tohtoročných Mostov v nedeľu v synagóge v Liptovskom Mikuláši, renovovanej na minuloročných Mostoch.

Je našou prirodzenou predstavou, že naša doba a náš život je iný ako život našich predkov v dávnej minulosti, ale nelíši sa od toho, čo bolo "nedávno". Hranicou medzi dávnou a nedávnou minulosťou v histórii európskeho židovstva je 19. storočie. Predovšetkým pre vývoj, ktorý sa udial v podstate mimo židovskej spoločnosti. Minulé storočie bolo storočím, postupného akceptovania Židov ako spoločensky, profesijne a inak rovnocenných partnerov. Je to storočie zrušenia múrov geta. Židia si po prvý raz osvojili svetskú, vzdelanosť, začali masovo navštevovať univerzity, asimilovali sa, prestali žiť tradičným spôsobom, začali konkurovať svojmu okoliu vo všetkých sférach života. Objavuje sa množstvo židovských lekárov, právnikov, technikov, ale aj spisovateľov, umelcov, novinárov, hercov. Dá sa povedať, že v Bratislave Židia prežili toto storočie v "závetrí". Získalo povesť mesta, kde sa nič nehýbe a čas ostáva stáť.

Celé devätnáste storočie je poznamenané pomalým, ale vytrvalým hospodárskym rastom. Na jeho začiatku vidíme väčšinu obyvateľstva monarchie zamestnanú v poľnohospodárstve, jeho koniec je už poznamenaný plodmi priemyselnej revolúcie. Na začiatku storočia je spoločnosť hlboko rozdelená podľa stavovsko-feudálnych kritérií, na konci storočia je už spoločnosť rozdelená sociálno-ekonomicky a všetci občania sú si formálne rovní. V Bratislave je na konci devätnásteho storočia telefónna sieť, bežný je telegraf, po meste jazdia električky, v domácnostiach je elektrina, ráno si môžete kúpit denníky. Fungujú poisťovne, nemocnice, sanatóriá, sociálne a vzdelávacie inštitúcie a množstvo športových podporných, a vzdelávacích spolkov. Devätnáste storočie je poznamenané snahou ľudí vytvárať dobrovoľné združenia na rôznych bázach (profesijných, religióznych, záujmových atď).

Bratislavskí Židia sa združovali v jednej veľkej ortodoxnej a jednej menšej neologickej náboženskej obci. Jestvovala tu slávna ješiva, (vysoká talmudická škola), chlapčenský aj dievčenský sirotinec, nemocnica, ktorá bola predchodkyňou židovskej nemocnice na Šulekovej, množstvo spolkových, miestností hlavne na Zámockej ulici, židovské školy na Zochovej ulici, židovské vydavateľstvá, tlačiarne, noviny.

Storočie Chatama Sofera

Venujme ešte chvíľu jeho zďaleka nie bezvýznamnému predchodcovi. Bol ním rabín Mesulam Igra, ktorý prišiel do Bratislavy na pozvanie bratislavskej obce a zastával miesto hlavného rabína v rokoch 1793 až 1801. Odmalička sa vyznačoval mimoriadnymi schopnosťami a dokonalou pamäťou. Súčasníci ho považovali za zázračné dieťa. Vo veku deviatich rokov mal povesť známeho učenca. Oženil sa ako trinásťročný, ale oveľa viac sa venoval vedeckým problémom ako starostlivosti o svoju mladú manželku, a to viedlo k skorému rozvodu. Druhé manželstvo uzavrel Igra s Rivkou Ester, dcérou slávneho rabína Izaka Ha-Levi Horovitza. Rabínsky úrad zastával Igra od svojich 17 rokov. Mal mnoho poslucháčov a bolo známe, že len veľmi neochotne dával oprávnenia na výkon rabínskej funkcie. Za tridsať rokov pôsobenia vydal len tri oprávnenia a aproboval len jednu prácu. Umrel v roku 1801 po ôsmich rokoch agilného pôsobenia v Bratislave. K jeho mnohým zásluhám patrí, že nepriamo upozornil na genialitu svojho nástupcu, rabína Moseho Schreibera. Mose Schreiber sa zas o Igrovi vyslovil s najväčším uznaním.

Mose Schreiber, (Chatam Ssofer), vynikal už v mladosti vzdelanosťou. Pôsobil ako rabín vo viacerých moravských obciach, získal povesť vynikajúceho učenca a stal sa víťazom volby rabína na uvoľnené rabínske miesto v Bratislave. Jeho činnosť sa vyznačovala striktnou spravodlivosťou, dôsledným plnením aj zdanlivo bezvýznamných príkazov a systematickým štúdiom. V Bratislave bol rabínom od roku 1806 až do svojej smrti, teda 33 rokov. Napísal 90 prác, tisícky listov, dobrozdani a posudkov. Meno Chatam predstavuje skratku jeho hlavného diela Chiduse Torah Mose (výklad piatich Mojžišových kníh, ktorý bol v interpretácii talmudu prelomový), Sofer je hebrejský preklad nemeckého slova Schreiber. Počas svojho pôsobenia vychoval viac ako 120 žiakov a založil rabínsku dynastiu siahajúcu až do súčasnosti. Po jeho smrti sa stal rabínom jeho syn Abraham Samuel Benjamin Schreiber zvaný tiež Ketab Sofer. Rabínom bol v rokoch 1839-1872 a po ňom nastúpil vnuk Chatama Sofera, Bernard Schreiber (Sevet Sofer), ktorý žil do roku 1906. Prví traja Schreiberovci pôsobili práve sto rokov. Ako štvrtý v tejto postupnosti nastúpil do úradu predkov Akiba Schreiber, ktorý ho zastával od roku 1906 do roku 1939. Potom emigroval do Palestíny, kde umrel roku 1959. Starší obyvatelia Bratislavy si ho ešte dobre pamätajú. Ako príslušníka piatej generácie treba spomenút docenta Jesivy Samuela Schreibera. Šiesta generácia už žije v Izraeli a jeden z jej príslušníkov je poslancom Knesetu.

(Pokračovanie na 2. strane)

Najstaršia trvale činná bratislavská vysoká škola

Bratislavská Ješiva je zaznamenaná už v sedemnástom storočí v časoch Jomtow Lippmana, prvého, ktorým sa pravdepodobne začína kontinuita bratislavských rabínov od ich vyhnania po bitke pri Moháči až do vzniku Slovenského štátu. Pri výpočte bratislavských vysokých škôl sa ješiva neprávom vynecháva. S výnimkou krátko fungujúcej Academie Istropolitany z roku 1465 bola najstaršou a najdlhšie pôsobiacou vysokou školou na území Bratislavy. Úradný štatút získala od roku 1859, keď ju uhorský minister gróf Leo Thun vyhlásil za verejné rabínske učilište. Odkedy Akiba Schreiber emigroval, pokračujú tradície Ješivy v Izraeli, kde pracuje pod pôvodným menom v známej jeruzalemskej štvrti ortodoxných Židov Mea Šerim.

V devätnástom storočí to však bola Bratislava, ktorá mala povesť presláveného centra židovskej vzdelanosti a sám Chatam Sofer ból rabínmi považovaný za najvyššiu autoritu. Vďaka jeho pôsobeniu je meno nášho mesta trvale zaznamenané do svetovej židovskej histórie. Jedno zo štyroch posvätných izraelských miest je Safed (Sfad) v Galilejských horách. Nachádza sa v ňom starobylá kamenná synagoga, ktorá sa spája s menom a pôsobením autora Sulchan Aruchu, rabínom Jozefom Karo. V interiéri synagógy je vyvesená tabula s hebrejským nadpisom: Gaonim israelim risonim a medzi nimi je v dlhom zozname aj meno Chatam Sofer s letopočtom 5566 - 5600, Pressburg. Treba dodať, že v devätnástom storočí pracovalo na území dnešného Slovenska množstvo kvalitných ješivot, a že iste nie je náhoda, že v devätnástom storočí pochádzali zo Slovenska hlavní rabíni v Jeruzaleme, Uhorsku, Británii, Britskom spoločenstve národov, Budapešti, Berlíne, Franfurkte, Viedni, Londýne, New Yorku a v mnohých ďalších mestách.

Ortodoxní a reformisti

Ortodoxné zameranie rabína Moseho Schreibera bolo živnou pôdou konfliktov medzi jeho stúpencami a "reformistami", ktorí sa snažili zaviesť medzi židovstvo pokrokové formy života. Jedným z takýchto činov bolo založenie Primärschule, ktoré vyvolalo reakciu konzervativcov odmietajúcich iné ako tradičné židovské vzdelanie. Dušou školy sa stal učitel Abraham Freyer, ktorý jej zasvätil celý život. Škola sa napokon presadila, v roku 1832 ju navštívil arcibiskup Rudnay a neskoršie aj cisár Ferdinand. Finančné problémy vyriešila nadácia už spomenutého Hermana Todesco. V roku 1844 sa konala oslava otvorenia novej školskej budovy na dnešnej Zochovej ulici. Na oslave sa zúčastnila kňažná Dorotayová, barón Rothschild a členovia mestskej honorácie, prejav predniesol viedenský rečník Izak Noah Mannheimer. Postavenie ortodoxie v Bratislave bolo veľmi ťažké, viedla boj proti čomusi, čo sa na jednej strane dalo vidieť ako móda, na druhej strane ako pokrok. Snahou ortodoxných rabínov bolo vytvoriť obec žijúcu podľa micvot (micva je náboženský príkaz, podľa ktorého sa má žiť, Talmud stanovuje 613 micvot) a židovskej tradície, odmietnuť výzvu okolitého sveta. Ortodoxní rabíni nepochybovali, že Židia by úspešne obstáli v konkurencii s kresťanským svetom - ako napokon i obstáli - ale nepovažovali takúto súťaž za vhodnú a správnu. Dnes vieme, že to bol vopred prehratý boj.

Koniec geta

Spoločenskej stabilite prvej tretiny 19. storočia neprospeli ani napoleonské vojny, ktoré Bratislavu priamo zasiahli. V ťažkých časoch pomáhali Chatamovi Soferovi pri výkone povolania jeho osvedčení spolupracovníci, na prvom mieste Abraham Hirsch Lemberger, predseda náboženskej obce. Viedol svoju obec s politickou obozretnosťou a taktom. Bolo to jeho zásluhou, že prostredníctvom audiencii u cisára Ferdinanda dosiahol pridelenie dvoch ulíc mimo geta, ktoré boli dané k dispozícii Židom. V 19. storočí sa situácia židovského obyvateľstva lepšila v súvislosti s emancipáciou. Za rozhodujúce môžeme v tomto smere považovať roky 1840, keď uhorská vláda povolila Židom usadzovať sa v mestách (s výnimkou banských miest) a tiež rok 1848, ktorý v Bratislave znamenal zánik geta. Aj po roku 1848 pretrvávali zákonné a iné obmedzenia platné pre niektoré povolania, napríklad štátnych úradníkov od určitého stupňa. Plná formálna rovnoprávnosť bola deklarovaná až po roku 1867, keď došlo k Rakúsko-uhorskému vyrovnaniu. No už začiatkom storočia prudko stúpol počet úspešných židovských podnikateľov. V druhej polovici 19. storočia sa významne zaslúžili hlavne o rozvoj textilného priemyslu monarchie, ale boli činní vo všetkých priemyselných odboroch. Platí to nielen o Bratislave, práve na vidieku boli židovskí podnikatelia priekopníkmi budovania moderného priemyslu a poľnohospodárstva. Na druhej strane jestvoval aj židovský proletariát živiaci sa námedznou prácou. V revolučnom roku 1848 sa bratislavskí Židia s nadšením zúčastňovali na oslobodzovacích bojoch. Ale tak ako veľakrát v minulosti aj budúcnosti, nadšenie vystriedala skepsa, keď luza v bratislavských uliciach pochopila revolúciu ako výzvu na pogrom, ktorý nasledne aj vypukol. Treba dodať, že protižidovské výtržnosti neboli v 19. storočí v Bratislave bežné, ale občas sa vyskytli. Okrem roku 1848 je často spomínaný rok 1882, keď v súvislosti s rituálnym procesom v Tisza-Eszlar došlo k rozsiahlému drancovaniu židovskej štvrte.

Všimnime si predstavy, za ktoré bojovali židovskí revolucionári v roku 1848: idey osvietenstva a Francúzskej revolúcie. Revolucionári videli rovnosť ľudí vo sfére sociálnej, odpudzovala ich príkra sociálna nerovnosť, ale odmietali by riešiť ju pod heslami, ktoré sa vytýčili neskoršie. Vtedajší pokrok sa dá dnes parafrázovať heslom "umiernený a v medziach zákona". Židovskí revolucionári verili v prekonanie náboženských bariér. Sami sa definovali ako Židia len konfesne. Všeobecne vládla medzi bratislavskými Židmi viera v osvietenstvo a vedu. Táto tendencia pretrvala do polovice dvadsiateho storočia. Na druhej strane nositeľmi tradičnej židovskej skepsy boli predovšetkým ortodoxné kruhy, v Bratislave silne zastúpené. Na prelome rokov 1868 a 1869 sa v Budapešti konal iniciatívy uhorského ministra baróna Etvösa židovský kongres, na ktorom sa diskutovalo o organizačnom delení židovských náboženských obcí, ako aj o otázkach sociálnych a školských. Rokovania sa niesli v tieni pokračujúcich sporov medzi ortodoxiou a novými myšlienkovými prúdmi, ktoré v druhej polovici 19. storočia ovplyvňovali európske židovstvo. Hlavou uhorského ortodoxného židovstva a súčasné združenia "Somre Hadas" (Strážcovia Zákona) bol bratislavský rabín Ketab Sofer, syn Chatama Sofera. Dôsledkom kongresu bolo štiepenie uhorských náboženských obcí na ortodoxné, neologické a tie, ktoré sa v zmysle delenia odmietli deklarovať neskoršie dostali úradný názov "Status quo ante"). Obdobný vývoj, ako vo väčšine uhorských židovských náboženských obcí prebehol aj v Bratislave. K deleniu obce došlo roku 1872, keď popri ortodoxnej obci vznikla Kongresgemeinde. Postavila si koncom minulého storočia peknú synagógu v maurskom slohu, podľa plánov staviteľa Dionýza Milcha, na rohu dnešnej Židovskej a Panskej ulice. Väčšina z nás si ešte túto stavbu dobre pamätá, patrila k dominantám Bratislavy a bola, žiaľ, zbúraná v roku 1969. V Bratislave 19. storočia žili Židia, ktorí videli náboženskú ortodoxiu ako akúsi "brzdu pokroku". Zdá sa, že neboli veľmi radikálni, ale v istých veciach sa usilovali o reformu náboženstva. Rád by som to konštatoval bez pokusu o komentár. Dodal by som k tomu len, že o 73 rokov po roku 1872, (v roku 1945) sa otázka delenia Židov na neologických a ortodoxných stala čisto akademickým problémom.

Židia, povýšení do šľachtického stavu

Pravdepodobne najbohatšou židovskou rodinou minulého storočia boli Rotschildovci. Z pôvodom bratislavských Židov boli do šľachtického stavu povýšení viedenskí Židia - ešte začiatkom devätnásteho storočia bola Viedeň pre Židov zakázaným mestom, z ktorého mohli byť kedykoľvek vypovedaní - Marcus Leidesdorfer, Michael Lazar Biedermann, pôvodným povolaním gravirovač, ktorý založil a viedol dobre prosperujúce textilné fabriky a Sigmund Mayer, obchodník s textilom a zároveň autor knihy Ein jüdischer Kaufmann, ktorá popisuje scény zo života bratislavského. Z Biedermannovej rodiny pochádzal Aron Hirschl, obchodník s hodvábom. Obchodoval v severnom Taliansku a jeho zákazníci ho oslovovali "Tedesco" (Nemec). Z tohto oslovenia odvodil jeho syn Herman svoje meno - Herman Todesco, železničný magnát a bankár. Vo viedenskej spoločnosti minulého storočia boli známi jeho synovia Moric a Eduard Todesco. (Eduard mal prezývku "Indián" alebo "burzový indián" a to podľa legendy, ktorá mu pripisovala mimoriadnu schopnosť predvídať zmeny kurzov na viedenskej burze. Hovorilo sa o ňom, že ak si ľahne a pritisne ucho k zemi, tak počuje zmeny burzových kurzov. Rodina Todesco veľkoryso podporovala bratislavskú židovskú obec. Dodnes sa zachovali dve pamätné tabule vo vestibule budovy na Kozej ulici 18, ktorú roku 1991 opätovne získala židovská náboženská obec v Bratislave. Jedna je na počesť Jánosa Palfyho a druhá na počesť Eduarda (Ede) Todesco. Meno Todesco a taktiež paláce rovnakého mena sú aj dnes známe vo Viedni (oproti Opere na Ringu). Židovská šľachta "druhej spoločnosti" často zastupovala záujmy obcí z rôznych kútov monarchie. Preto bratislavská obec stratila svoj význam prostredníka k viedenskému dvoru. Hugo Gold zaznamenal dobový výrok: Bratislava nie je už Jeruzalemom Uhorska, ale začala sa podobať na Jabne. (V Jabne na brehu Stredozemného mora bola približne v roku 70 založená prvá ješiva.)

Sionizmus v Bratislave

Väčšina prisťahovalcov po roku 1848 pochádzala z vidieka, kde naopak počet židovského obyvateľstva začal klesať. Židia tvoria široké spoločenské spektrum od bohatých priemyselníkov až po skutočných proletárov. Narastá aj kultúrna a spoločenská aktivita, vznikajú sionistické spolky. Už v roku 1897 bol založený spolok Jagdil Tora neskoršie premenovaný na "Ahawath Zion Verein" (Spolok sympatizujúcich so Sionom). Jeden z jeho zakladateľov, Samuel Bettelheim, kľúčová osobnosť bratislavského sionistického života, sa často stýkal s Theodorom Herzlom, zakladateľom politického sionizmu, a patril k posledným ľuďom, s ktorými Herzl pred svojou smrťou hovoril.

u u u

Bratislavské židovstvo sa skutočne v minulom storočí vyvíjalo v akomsi závetrí. V meste akoby sa veci príliš nehýbali. Samozrejme, i to sa muselo raz skončiť. Bratislava zaznamenala na počiatku 20. storočia 6368 židovských obyvateľov, 10,34 z celkového počtu 61 537 obyvateľov Bratislavy. (10,34%). Ale to už je 20. storočie, aj keď len formálne. Pretože ak devätnáste storočie začalo dobytím Bastily v roku 1789, tak sa skončilo výstrelmi Gavrilu Principa v Sarajeve v roku 1914.

Dnes sa počet obyvateľov židovského pôvodu odhaduje na 3000 až 6000 na Slovensku, z toho približne necelých 1000 v Bratislave.

Autor (1946) je pedagóg na Elektrotechnickej fakulte Technickej univerzity v Bratislave, hovorca Ústredného zväzu židovských náboženských obcí.

Autor: JAROSLAV FRANEK