FOTO - WNDF
Sizyfos nás fascinuje. Oddávna. Kameň sa skotúľa nadol, ale on sa poň opäť vráti a začne ho odznova tískať do kopca. Oumar na ceste za svojím snom o dôstojnom živote prešiel prales, púšť a preplával more, no vysnená Európa mu ukázala chrbát. Nevzdáva sa, žije len predstavou, ako sa raz dostane do toho raja na severe.
Čečenka Malika s manželom a dcérou žili viac ako dve desaťročia v Moskve ako celkom všední občania. No keď sa v Čečensku začala vojna, stali sa podozrivými, prenasledovanými, nežiaducimi. Ruská tajná služba ich vyštípala z krajiny. A oni? S optimizmom a nezlomnou vierou, že lepšie ešte len bude, začínajú nový život vo Varšave.
Černošský dandy Prince to už má za sebou - sledujeme, ako čaká na deportáciu domov, do Nigérie, ako sa vracia, ako ho rodáci ozbíjajú o všetko, čo si z európskeho raja priniesol, ako naďalej žije a sníva o lepšom živote.
Zakari je zradca. Bývalý dôstojník alžírskej armády najskôr kolaboroval s "vnútorným nepriateľom" a potom dezertoval. Emigroval do Nemecka. Už celé roky žije bez povolenia, načierno, bez priateľov, bez lásky, bez detí. Býva v suterénnom byte, peniaze, ktoré sa mu občas podarí zarobiť, posiela domov matke, spolu so smutnými monológmi, nahranými na videokazetách. A nevzdáva sa. Verí.
Edita prišiel do Francúzska z Ekvádoru. Ako muž. Živil sa sedmoro remeslami, bol holičom, baníkom, kuchárom, až napokon nasporil dosť peňazí a urobil rozhodujúci krok za naplnením toho svojho sna: dal si operatívne zmeniť pohlavie. A dnes sa živí prostitúciou. No i on/ona priam s detskou naivitou a radosťou čaká na tú pravú, skutočnú, veľkú životnú lásku, na šťastie.
Autor dokumentárnych filmov bývalých východonemeckých štúdií DEFA Andreas Voigt (1953) si svojimi snímkami získal uznanie divákov i kritiky rovnako na východe ako na západe. Vo filme Neviditeľní - ilegálne v Európe dokumentuje rok v živote piatich ilegálnych prisťahovalcov z rôznych končín sveta, žijúcich v piatich krajinách Európy. Pošťastilo sa mu získať ich dôveru, nakriatnuť ich k úprimným, otvoreným výpovediam. Niekedy sú možno štylizované, občas hrdinovia filmu rozprávajú skôr o svojich túžbach, smútkoch a fóbiách ako o tom, čo skutočne žijú - no ich naivná viera v lepší život je nefalšovaná, úprimná, dojímavá.
Film ich príbehy nijako nekomentuje, neanalyzuje, nehodnotí. Nepodsúva divákovi postoje či názory. Nie je politický ani spoločensko-kritický a už vôbec nie poetický - hoci to všetko obsahuje v latentnej podobe, ako možnosť interpretácie. Záleží len na divákovi.
A tu treba zložiť hold a obdiv ďalšiemu idealistickému Sizyfovi. Je ním slovenský distributér - spoločnosť WN Danubius Film. Predstava, že by práve toto bol film, na ktorý sa naše publikum pohrnie, je absurdná. Nemožno však spochybniť, že je to film pôsobivý a potrebný. Ktovie - možno sa raz slovenskí diváci opäť naučia pozerať na filmové dokumenty a vyhľadávať ich. Nejako treba začať. Raz možno i vďaka tomu naozaj bude lepšie.
Neviditeľní - ilegálne v Európe (Invisible - illegal in Europa) l Nemecko 2004 l 91 minút l Scenár a réžia: Andreas Voigt l Kamera: Johann Feindt, Marcus Winterbauer, Jacek Blawut l Hudba: Hannes Zerbe l Strih: Marina G. Künzel l Premiéra v SR: 4. mája
