ali s RUDOLFOM CHMELOM (na archívnej snímke SME).

Odchádzate. Úľava?

Úľava určite, aj keď ešte nie dokonaná. Vraciam sa totiž do parlamentu.

Nie ste človek moci?

Nie veru. Som skôr človek reflexie, pochybností.

Ako ste sa potom s touto výbavou dostali do slovenskej politiky?

Tiež sa čudujem, lebo o politike som sa síce vyjadroval a verejne sa angažoval, ale občiansky a intelektuálne, nie stranícky. Zopár skeptikov v politike sa vždy zíde, aby mohli problematizovať politické zjednodušenia.

Čím vás zaujala ANO, že ste sa rozhodli angažovať aj stranícky?

Asistoval som pri vzniku viacerých liberálnych strán na Slovensku v rokoch 1993 až 1994 - Aliancie demokratov Slovenska, ktorá sa potom transformovala na Demokratickú úniu, ale obe postupne zanikli, respektíve sa integrovali do iných celkov. Keďže si stále myslím, že slovenská politika potrebuje liberálnu stranu, a to tak na vyrovnanie pravých a ľavých extrémov, ako na eliminovanie autoritárstva, fundamentalizmu, pre ktoré je na Slovensku stále dosť suroviny, trvám na tom, že liberálna strana by mala okrem iného sústreďovať vo svojich radoch aj inteligenciu. Tá je totiž nositeľom duchovnej potencie a nezávislého úsudku. V takej konštelácii som si predstavoval svoju pozíciu v ANO.

Je ANO podľa týchto kritérií liberálnou stranou?

Liberálna strana, ak len nie je nekritickým obdivovateľom trhu, ale ju zrodil zápas za ľudské práva, kladie najmä pred inteligenciu náročnú úlohu: hľadať modus vivendi medzi spontánne antisociálnym fungovaním zákonov trhu a medzi snahami o ľudské práva, ktoré zasahujú aj sociálnu sféru. Toto by mohla byť jedna z tých vyrovnávacích rolí liberálnej strany. Keď osloví takáto strana inteligenciu, tak je záruka, že jej myšlienky budú vyžarovať do širšieho prostredia. Nazdávam sa, že ANO túto úlohu dostatočne neplní. Po odchode Róberta Nemcsicsa, Imricha Béreša, Branislava Opaterného, Jozefa Banáša a Antona Danka sa vytesnila z ANO línia, ktorá mohla zaručiť diskusiu o liberálnych politických princípoch. Tým sa však zosilnila pragmatická línia, orientovaná na biznis a posty.

Je na Slovensku vôbec dopyt po liberálnej strane?

Na Slovensku, ktoré malo vždy silný zmysel pre korporativizmus, kde sa sloboda jednotlivca podriaďovala kolektivizmu, kde dôležitejšia ako národná, štátna, spoločenská sebaidentifikácia bola identita náboženská či rodácko-rurálna, sa dnes táto príslušnosť nahrádza novou identitou - straníckou, klanovou, mafiánskou. Šírenie liberálnych myšlienok v takomto prostredí je samo osebe potom málo populárne, navyše, keď sa prezentuje na kresťanskom Slovensku tak, akoby jeho jediným poslaním bolo kompromitovanie kresťanských ideálov.

Narážate na agendu Pavla Ruska?

Aj. Takzvaný kontinentálny liberalizmus býva charakterizovaný ako proticirkevný, ale stavať liberalizmus a kresťanstvo nezmieriteľne proti sebe svedčí skôr o neznášanlivosti alebo povrchnom kalkule, ktorý akoby nebral na vedomie, že tieto dve politické línie majú odlišný voličský elektorát. ANO svojou protikatolíckou agendou dosiahne len to, že sa veriaci ešte väčšmi zomknú okolo KDH bez toho, aby sa liberáli zomkli okolo ANO. Na druhej strane si myslím, že seriózny odborný diskurz medzi kresťanmi a liberálmi u nás ešte ani nenastal, hoci nejeden významný mysliteľ liberálny či kresťanský sa nazdáva, že medzi katolíckou a liberálnou víziou by mohol jestvovať dokonca aj súlad.

Hovoríte o tom, že politika je na Slovensku odtrhnutá od hodnôt. Kto ju od nich odtrhol?

Základný zosun politiky do sveta emócií, iracionality a mystifikácií, ktorými manipuluje biznis, lobing a korupcia, sa udial takpovediac so založením štátu. Počas vlád Vladimíra Mečiara sa, jemne povedané, zrelativizovala demokracia a ústavnosť, o dobrých mravoch nehovoriac. Z tohto marazmu sme sa síce v roku 1998 pomerne rýchlo dostali geopoliticky, ale mentálne nie. Pozrite sa okolo seba, koľko vidíte hodnotových politických strán? Sú to väčšinou strany, reprezentujúce skupinové záujmy. Na politickej scéne je čoraz menej súťaže myšlienok, za to viac kartelových dohôd o rozdelení sfér vplyvu.

Obviňujete strany?

Áno, strany sa stali platformami, kde sa húfuje kritické množstvo ambicióznych hlupákov, ale aj gaunerov. Nazdávam sa, že ľudia, ktorí prostredníctvom strán sledujú aj verejný záujem a verejné blaho, sú v menšine.

Je podľa vás už SDKÚ mentálne pripravená rehabilitovať Mečiara?

Podľa mňa nie a strana sa bude musieť nakoniec oprieť o svojich súčasných koaličných partnerov vrátane SMK, s ktorou SDKÚ prerušilo prakticky všetky stranícke kontakty. Mám taký pocit, že Mikuláš Dzurinda a Béla Bugár akoby už rezignovali na svoje partnerstvo a stratili vzájomnú dôveru. Premiér sa zrejme urazil, keď Bugár pred rokom vyslovil myšlienku, že keby on ako premiér stratil väčšinu v parlamente, podal by demisiu. Zdá sa, že urazenosť už prevláda u oboch. Takým malichernostiam by sa ozajstní štátnici mali vyhnúť.

Zohráva v tom rolu nacionalizmus?

Na Slovensku treba s týmto fenoménom vždy počítať. Radšej by som bol, keby som to mohol vylúčiť, ale nemôžem. Dlho som si myslel, že ANO by mohla moderovať aj modelovať slovensko-maďarské vzťahy na liberálnom základe. No nestalo sa tak napriek tomu, že maďarskí liberáli, ktorí sú už druhý raz vo vláde so socialistami, sú na takéto iniciatívy vybavení.

Čo mienite robiť v parlamente?

Už som to naznačil, správať sa nezávisle od hlúposti.

Necítite sa viazaný straníckou disciplínou ANO?

Stranícka disciplína sa stala v našej politike zaklínadlom podobným tomu spred roka 1989.

Spresnite to.

Myslím na to, že mi chýba v straníckom živote výmena názorov a vôbec demokratický duch. Uprednostňujú sa metódy vhodné pre riadenie firmy pred skúsenosťou, ktorá presahuje rámec manažérskej príručky.

Ako dlho zostanete v poslaneckom klube ANO?

Neviem.

Prečo odchádzate s týmito názormi z vlády tak neskoro?

Lebo človek je tvor prispôsobivý a dodávam, že aj naivný. Myslel som si, že priame politické angažmán je nevyhnutnosť, ak chcete ovplyvniť tento sveta beh, ale presvedčil som sa, že v týchto esemeskových časoch konzumu, komercie a gýča je intelektuál so svojimi ideálmi bezmocný. "Dlho sme hovorili, že rekonštrukcia spoločnosti po štyridsiatich rokoch socializmu musí byť predovšetkým duchovno-mravná. Po poldruha desaťročí vidíme výsledok: blúdime, ale zas si nemyslím, že sme už zablúdili.