Zákonodarný zbor v Budapešti prijal zákon o Maďaroch žijúcich v susedných krajinách 19. júna 2001. Drvivá väčšina poslancov a početní hostia privítali jeho platnosť dlhotrvajúcimi ováciami postojačky. Rumunský premiér Nastase zákon „privítal“ tak, že požiadal Európsku komisiu pre demokraciu prostredníctvom práva, známu ako Benátska komisia, aby preskúmala zlučiteľnosť tohto zákona s medzinárodným právom, európskymi štandardmi a normami. Komisia mu vyhovela a urobila aj niečo navyše - vypracovala porovnávaciu štúdiu, ako sa v jednotlivých krajinách uplatňuje preferenčné zaobchádzanie s „rodákmi“.

Viaceré európske štáty totiž majú v ústave, že sa budú starať o svoje príbuzenské menšiny v zahraničí. Okrem Slovenska a Maďarska je to aj Rumunsko, Slovinsko, Chorvátsko, Ukrajina i Poľsko. Niektoré zas prijali špeciálne zákony o preferenčnom zaobchádzaní s osobami, ktoré patria k ich menšinám. Slovenská republika taký zákon prijala už v roku 1997 - ako druhá v poradí. Maďarská republika až ako siedma.

Porovnávacia štúdia Benátskej komisie zdokumentovala, že obe krajiny poskytli krajanom výhody najmä v oblasti vzdelávania a vedy, sociálneho zabezpečenia, cestovných výhod, pracovných povolení, výnimiek z víz a povolení na pobyt, nadobúdania majetku a získania občianstva. Komisia zistila, že z toho, čo obe krajiny ponúkajú spoločne, Slovensko poskytuje zahraničným Slovákom vo väčšom rozsahu. Žiadna krajina z toho problém nerobila. Problém vznikol vtedy, keď Maďarská republika uzákonila aj také výhody, ktoré nikto iný svojim krajanom neposkytuje.

Každý štát, ktorý prijal zákon o preferenčnom zaobchádzaní s príbuznými menšinami, vlastne prijal právny predpis, ktorý sa týka občanov iných štátov. Podľa komisie je to v poriadku, ak „účinky týchto zákonov alebo predpisov nastanú len v rámci jeho hraníc“. Ale keď zákon jedného štátu má účinky na občanov cudzieho štátu v cudzej krajine, komisia to za problém považuje, ale nie za neprekonateľný. Jednoducho žiaden štát nemôže vykonávať svoje právomoci v akejkoľvek podobe na území druhých štátov, ale len dovtedy, „pokiaľ to nie je špecificky povolené“.

Znamená to, že ak Maďarsko chcelo a chce, aby ustanovenia jeho zákona platili aj na slovenskom území, musí na to dostať súhlas Slovenskej republiky. Keď Slovensko taký súhlas dá, potom ani exteritoriálny zákon Maďarska nebude porušovať územnú zvrchovanosť Slovenskej republiky. Argument slovenských politikov, že nemôžu akceptovať exteritoriálny zákon, lebo by tým akceptovali porušovanie územnej zvrchovanosti republiky, prehliada podstatnú skutočnosť.

Ak dva štáty dohodnú režim, v akom sa bude zákon uplatňovať, princíp územnej zvrchovanosti zostane zachovaný. Exteritorialita nevylučuje dohodu a dohoda vylučuje porušenie územnej zvrchovanosti. Na ilustráciu spomeňme príklad z blízkej krajiny a nedávnej minulosti. Pôsobenie britských imigračných úradníkov na pražskom letisku by bolo evidentným porušením územnej zvrchovanosti Českej republiky, keby nie skutočnosť, že si úradníci Veľkej Británie robili svoju prácu v Prahe, a nie v Londýne s výslovným súhlasom Českej republiky.

Podľa Benátskej komisie nie je predstaviteľné, aby sa Slovenská republika nemohla vyjadrovať k tomu, že na jej území a pre jej občanov platia účinky zákona Maďarskej republiky. Preto komisia vo svojich záveroch uviedla, že Maďarsko sa malo o súhlas Slovenska so zákonom „usilovať pred implementáciou akéhokoľvek opatrenia“. A nielen to. Malo sa zdržať aj prijatia jednostranného opatrenia, „ktoré by predstavovalo riziko ohrozenia ovzdušia spolupráce s ostatnými štátmi“. Pretože to Maďarská republika a jej predstavitelia nerešpektovali, zjavne konali v rozpore s duchom i literou európskych štandardov.

To je dôvod, pre ktorý hovorca Európskej komisie Jean-Christopher Filori pred pár dňami zdôraznil, čo Brusel od Maďarskej republiky stále očakáva - že sa „zákon bude aplikovať v dohode so susedmi“. Hovorca komisie tiež dôrazne pripomenul, že „je potrebné, aby vo vykonávacom predpise bol zákon v súlade s odporúčaniami Benátskej komisie“. Maďarsko, ak chce konať v európskom duchu, ako krajina rešpektujúca európske štandardy, má dôvody na to, aby sa so Slovenskom dohodla. Silné dôvody na dohodu však má aj Slovensko.

Minister zahraničných vecí Eduard Kukan hovorí, že pre Slovensko sú neprijateľné dve ustanovenia zákona - vláda nesúhlasí s tým, aby nejaké inštitúcie na Slovensku dostali poverenie od maďarskej vlády, ktoré by ich „splnomocnilo“ vybavovať individuálne žiadosti o finančné podpory pre Maďarov žijúcich na Slovensku. „Právne väzby medzi občanom Slovenska a cez nejakú inštitúciu na maďarskú vládu sú neprijateľné,“ podotkol minister, čím definoval, čo slovenskej reprezentácii v zákone o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch najviac prekáža.

Lenže zákon nebol prijatý len pre Maďarov na Slovensku, ale aj pre Maďarov v Chorvátsku, Juhoslovanskej zväzovej republike, Rumunsku, Slovinsku a na Ukrajine. Zo šiestich krajín, ktorých sa týkal, iba dve mali voči obsahu zákona zásadné výhrady. A Rumunsko už od nich upustilo.

Na rozdiel od nás rumunské stanovisko ostro kritizovalo porušenie princípu nediskriminácie. Po takmer polročnom vyjednávaní napokon obe strany podpísali memorandum o porozumení. Je to dohoda, ktorá podrobne stanovuje podmienky implementácie zákona vo vzťahu k rumunským občanom. Bukurešť do nej dostala to, na čom jej najviac záležalo - pracovné povolenie, ktoré zákon pôvodne dával iba rumunským Maďarom, získali všetci občania Rumunska bez ohľadu na ich etnický pôvod.

Maďarská republika sa tiež v memorande zaviazala, že „neposkytne žiadnu podporu maďarským politickým organizáciám v Rumunsku, pokiaľ o tom predtým neinformovala rumunské úrady a nezískala ich súhlas“. O neplatnosti exteritoriálnych ustanovení zákona, či zákaze finančnej podpory pre rodičov, ktorých deti navštevujú školy s maďarským vyučovacím jazykom, nie je v memorande ani zmienka.

V spore s Maďarskom tak Slovensko zostalo osamotené. Argument, že mu na rozdiel od ostatných záleží na zachovaní suverenity a územnej zvrchovanosti štátu, by sa nemal príliš preceňovať, lebo je voči ostatným piatim dosť urážlivý.

Benátska komisia v závere svojej správy upozornila na problém, ktorý majú obe krajiny spoločný: „Preferenčné zaobchádzanie sa nemôže poskytnúť v iných oblastiach, ako sú vzdelávanie a kultúra.“ Faktom je, že nielen zákon maďarský, ale aj slovenský umožňuje uprednostňujúce zaobchádzanie s krajanmi aj v iných oblastiach. Pred vstupom do únie preto Brusel určite požiada Maďarsko i Slovensko o nápravu.