Arpád Demko bol generálnym riaditeľom Slovenského plynárenského priemyslu, štátneho podniku Bratislava, takmer päť rokov. Pod jeho vedením sa SPP stal najziskovejšou firmou v republike. Rok 1996 ukončil so ziskom 13,8 miliardy korún, čo je po zdanení 7,4 miliardy. Teda viac než päťnásobok zisku VSŽ Košice... V marci 1997 bol pán Demko z funkcie odvolaný. Na jeho miesto štátny tajomník Brhel vymenoval poslanca HZDS Jána Duckého. Dôvod výmeny nebol oznámený. Ján Ducký po niekoľkých dňoch v kresle generálneho riaditeľa povedal, že je milo prekvapený výsledkami auditu, ktorý v SPP urobila uznávaná firma Delloitte and Touche: "Účtovná evidencia a i celá ekonomika v podniku sú na bezvadnej úrovni, bodaj by to tak bolo v hociktorej súkromnej firme." Z čoho vyplýva, že pán Demko nebol odvolaný za to, čo urobil, lebo SPP pod jeho vedením skvele prosperoval. Bol odvolaný pre to, čo urobiť nechcel. Na rozdiel od neho Ján Ducký dohodu s ruským Gazpromom podpísal. Preto je generálnym riaditeľom SPP.

Začiatkom decembra 1989 vtedajší predseda vlády Slovenskej socialistickej republiky Pavel Hrivnák prijal zástupcov Koordinačného centra VPN, aby s nimi rokoval o zložení vlády národného zmierenia. Zväčša im navrhoval staré známe tváre. Za ministra priemyslu napríklad Jána Duckého. Keď mu ľudia VPN vyčítali, že presadzuje komunistov, pán Hrivnák namietol: "Nemám lepších odborníkov..." Po skončení svojho účinkovania v Čičovej vláde Ján Ducký dva roky pôsobil ako predstaviteľ česko-slovenskej majetkovej účasti vo Viedni. V roku 1993 sa stal prezidentom Zväzu priemyslu SR. Aj napriek tomu, že mal blízko k SDĽ a nebol členom HZDS, predseda hnutia si ho v novembri 1993 vybral za šéfa rezortu. V druhej Mečiarovej vláde sa stal tretím ministrom hospodárstva.

"ABY TIE PENIAZE TU DALI"

Ján Ducký prišiel v čase, keď sa po roku stagnácie opäť rozbehla privatizácia. O tom, kto čo dostane a za koľko, vtedy rozhodovali ministri v zbore. Ako svedčia záznamy z rokovaní vlády, Ján Ducký sa do procesu rozhodovania veľmi aktívne zapájal.

Vo februári 1994 vtedajší minister privatizácie Vladimír Mečiar predložil návrh, aby vláda odklepla Slovakofarmu Hlohovec skupine vrcholových manažérov tohto podniku za - na vtedajšie pomery - smiešnu cenu. V podstate za ročný zisk podniku. Ministri neboli proti, len sa im nepozdával detail. Nechápali, prečo si podnikový manažment založil privatizačnú firmu práve vo Viedni. Ján Ducký kolegom vysvetľoval: "To sme im tak poradili, že teda, keď sa chcú k tomu reálne dostať, tak musia zohnať peniaze z cudziny." Ministri SNS však šéfovi rezortu hospodárstva pripomenuli, že noví vlastníci Slovakofarmy by ako majitelia firmy v zahraničí mohli bez problémov vyvážať zisk a kapitál z krajiny. Vladimír Mečiar sa preto ministra financií opýtal: "Pán podpredseda Tóth, máme nástroje na zamedzenie danému vývozu kapitálu?" A dostal odpoveď: "Pán premiér, nemáme nástroje..." Ján Ducký, ktorý podobne ako štátny tajomník Lexa privatizačný projekt vehementne podporoval, sa vyhováral, že "nad týmto som sa nezamýšľal. Viacej nám išlo o to, ako ich dotlačiť k tomu, aby tie peniaze tu rýchlo dali." Ako minister hospodárstva sa teda staral o to, čo malo zaujímať predovšetkým ministra financií. Fakt, že sa staral, "aby tie peniaze tu rýchlo dali", mohol mať rozličné dôvody. Od veľmi ušľachtilých až po celkom prízemné. Mimochodom, len jeden minister dvoch Mečiarových vlád má prezývku Twenty Johny...

"TO JE HANBA!"

Po druhom páde premiéra Ján Ducký vstúpil do HZDS a stal sa členom tieňového kabinetu. Na jeho brífingoch veľmi často kritizoval predovšetkým nečisté zámery Moravčíkovej vlády, najmä jej chúťky sprivatizovať "rúry", teda veľké energetické podniky. Ako tieňový minister bránil vyššie záujmy štátu proti nízkym chúťkam privatizérov. Ako politik HZDS sa správal podľa jednoduchého receptu: Tam, kam fúkal predseda, tam prifukoval aj on.

V auguste 1994, mesiac pred oficiálnou volebnou kampaňou, predseda hnutia na mítingu v Bratislave vyzýval prostý ľud, aby zabránil špinavej privatizácii: "Je potrebné, aby ste povedali jednoznačne - sú to vaše fabriky, to sú fabriky tých, čo v nich robia, preto si ich musíte brániť!" Ján Ducký na tom istom mítingu fúkal v rovnakom smere: "Ak súčasná vláda sprivatizuje majetok ako výpredaj do cudzích rúk rôznym podvodníkom, načo a pre koho budú robiť absolventi škôl? Naše deti a vnuci budú sluhami cudzích? To je hanba!" Nadšené publikum vyzval, aby sa v podnikoch, vo fabrikách a na pracoviskách domáhali svojich práv: "Nevidím dôvod, prečo by privatizácia mala prebiehať bez tých, čo tvorili hodnoty!" Spolu s predsedom hnutia teda žiadal, aby fabriky privatizovali ľudia, ktorí v nich robia a tvoria hodnoty, nie zahraničný kapitál. Žiadali to na mítingoch a pred voľbami. Na brífingoch so zahraničnými novinármi rozprával šéf hnutia trochu inak: "Vláda, ktorá vyjde z októbrových volieb, musí vytvoriť vrstvu bohatých. Je to jej historická úloha a ovplyvní ďalší vývoj Slovenska." Po voľbách sa ani Ján Ducký nebál povedať, o čo ide tretiemu Mečiarovmu výberu, v ktorom sa stal opäť ministrom hospodárstva: "Naša vláda sa rozhodla, že v tomto procese privatizácie, ktorý je neopakovateľný, má povinnosť vytvoriť domácu podnikateľskú vrstvu..." Vtedy ho už netrápilo, že privatizácia prebieha bez tých, "čo tvorili hodnoty".

Po stvorení domácej podnikateľskej vrsty pánu Duckému už neprekážal ani zahraničný kapitál: "Je vecou nových vlastníkov, ako budú hľadať a púšťať zahraničný kapitál a aké budú mať výsledky... Ak sa noví vlastníci napríklad rozhodnú, že si svoje podiely predajú, prosím." Podľa neho je teda lepšie, ak zahraničný kapitál kúpi podniky od tých, ktorí ich dostali takmer zadarmo, ako by mal za ne zaplatiť štátu. Lepšie to naozaj je, ale len pre tých, ktorí podniky štátu mohli predať ako "svoje".

"PRE OBČANA VÝHODNEJŠIE"

Mečiarova suita si opäť spomenula na občana a na jeho blaho v máji 1995. Ján Ducký vtedy povedal: "Na základe vyhodnotenia výsledkov prvej vlny kupónovej privatizácie vláda dospela k názoru, že občania boli - ako sa športovo hovorí - 'obohraní'." Preto druhú vlnu kupónky zrušila a nahradila ju dlhopismi. Vláda rozhodla, že pre občana bude lepšie, ak namiesto reálneho podielu na majetku, namiesto akcií konkrétnych podnikov, MIK-ovia dostanú dlhopis - prísľub na 10-tisíckorún splatný po roku 2001... Ján Ducký vtedy nielenže ospevoval prednosti dlhopisov, ale obhajoval aj právo vlády poprieť svoje vlastné programové vyhlásenie: "Ak ktorákoľvek vláda na svete vyhodnotí svoje predchádzajúce kroky a zistí, že sa poberá nesprávnym smerom, mala by svoje rozhodnutie prehodnotiť a prijať také, ktoré budú hlavne pre občana výhodnejšie. To je hlavný dôvod, prečo došlo k zmene kupónovej privatizácie v prospech dlhopisov..." Skutočný dôvod zmeny sa stal očividný, keď Prezídium FNM rozpútalo divokú privatizáciu, ktorá nielen z ministra Bisáka, ale aj Jána Duckého urobila trápnu postavu.

V auguste 1995 prijala Národná rada SR zákon o strategických podnikoch - v zozname nesprivatizovateľných firiem boli na poprednom mieste spomenuté VSŽ Košice. Ján Ducký poslancom vysvetlil dôvody: "Môžem všetkým pripomenúť, čo je to strategický záujem štátu, a prečo sú VSŽ Košice zaradené medzi strategické. Sú aj monopolným výrobcom, aj veľkým podnikom s 27-tisíc zamestnancami, aj s 30-percentným podielom na tvorbe devízových rezerv tohto štátu, aj s 30-percentným podielom na prepravných nákladoch SR. Bez nich sa nedá urobiť žiadny kovový plot ani v poslednej dedine." Týždeň po tomto zdôvodnení a prijatí zákona Prezídium FNM rozhodlo, že 15,2 percenta akcií VSŽ Košice predá čerstvo vyliahnutej spoločnosti Ferrimex. Týmto predajom úplne zanikol podiel štátu na majetku podniku. Keď to redaktori Slobodnej Európy oznámili ministrovi Duckému, rozhorčene riekol: "Keby to tak bolo, tak by som vyskočil z kože..." Naozaj to tak bolo, no minister z kože nevyskočil. Prečo by aj - veď VSŽ dostal jeho kolega z vlády.

"NEKRADOL SOM A ANI NEBUDEM"

O rok neskôr, v lete 1996, prepukol obrovský škandál. Vyšlo najavo, že "niekoľkí špekulanti" (výraz premiéra Mečiara) nezákonne z republiky vyviezli vyše 600 tisíc ton obilia. Na každej tone nelegálne zarobili približne 1 800 Sk, čím štát pripravili viac než o miliardu... Experti na hospodársku kriminalitu odhadli, že najmenej 10 percent z tejto sumy sa vo forme provízií dostalo do vrecák tým, čo sa postarali o "pečiatku". Hoci licenčná komisia odporučila vyviezť iba 234 ton obilia, Ministerstvo pôdohospodárstva SR z vlastnej vôle dalo povolenie na ďalších 342 tisíc ton a Ministerstvo hospodárstva SR ešte na ďalších 273 tisíc ton...

Zodpovednosť za to, čo sa stalo, ministri zvaľovali jeden na druhého. Ján Ducký tvrdil, že "95 percent viny za protiprávny vývoz obilia nesie ministerstvo pôdohospodárstva". Peter Baco zasa hovoril, že "rozhodujúci podiel na nadmerných vývozoch malo ministerstvo hospodárstva". Pravdou je, že boli zodpovední obaja. Lenže premiér Mečiar sa rozhodol, že Peter Baco, bývalý predseda JRD Nemšová, ktorý hlboko pred novembrom 1989 zamestnával na vedľajší úväzok podnikového právnika Mečiara, za nič nemôže: "Tristotisíc ton obilia sa mohlo nezákonne vyviezť len preto, lebo istí ľudia na ministerstve hospodárstva to povolili."

V auguste 1996 bol z funkcie ministra odvolaný len Ján Ducký. Keď sa v parlamente dostala kauza na pretras, exminister tvrdil: "Udialo sa to za mojím chrbtom... Nekradol som a ani nebudem kradnúť. Tým, čo chcú kradnúť, by som odporúčal, aby neokrádali chudobných." Problém je však v tom, že tí, čo okrádajú chudobných, nečinia tak z nedostatku charakteru, ale preto, lebo len na nemajetných sa dá naozaj zbohatnúť...

Hoci premiér Duckého odvolal, nechcel si ho pohnevať. Preto povedal, že minister "podal demisiu zo svojej funkcie na základe hodnotenia úloh, ktoré budú pre rok 1997 a 1998"! Takže nie pre to, čo urobil alebo neurobil, ale "na základe hodnotenia úloh, ktoré budú". Predseda vlády hneď aj s potešením oznámil, že Ducký "prijal dekrét, ktorým som ho menoval za svojho poradcu". Napriek chlácholeniu to však chvíľu vyzeralo tak, že sa exminister predsa len hnevá. Na začiatku septembra, keď ho novinári požiadali, aby komentoval privatizáciu Nafty Gbely, Ján Ducký si nedával pred ústa obrúsok: "Bolo to nekultúrne a neprincipiálne... Odsudzujem takýto spôsob privatizácie všeobecne." Lenže už v decembri 1996 dokázal, že s ním môže hnutie i jeho predseda naďalej rátať.

Keď koalíciu rozrušil odchod poslanca Gauliedera z klubu HZDS i následné udalosti, poslanec Ducký dovolil kolegom Hofbauerovi a Slobodníkovi, aby prišli so závažným odhalením: Duckému vraj opozícia ponúkla ministerské kreslo, ak privedie do jej tábora piatich poslancov HZDS... Exminister sa tým vrátil medzi spoľahlivých ľudí. 1. apríla 1997 sa stal generálnym riaditeľom SPP.

"ZÁVISLÍ AKO NIKDY PREDTÝM"

Pred dvoma rokmi pán Ducký ako minister v rozhodujúcej chvíli ovplyvnil premiéra, aby nepodpísal dohodu o vytvorení spoločného slovensko-ruského plynárenského podniku. Ako generálny riaditeľ SPP okamžite dvakrát navštívil Moskvu, aby rokoval práve o ňom. Na otázku, prečo bol pred dvoma rokmi proti jeho vzniku, a teraz túto myšlienku podporuje, odpovedal, že sa zmenili podmienky...

Jeho predchodca Arpád Demko presadzoval najskôr podpísanie dlhodobých kontraktov na dodávky a tranzit plynu a až potom vytvorenie spoločného podniku. Inak by sa totiž mohlo stať, že veľká časť príjmov SPP a SR by pripadla Gazpromu a Rusku. Pán Demko o tejto záležitosti rokoval dva roky. Ján Ducký stihol dohodu podpísať za mesiac. Hoci na to evidentne veľkú chuť nemal.

V sobotu 26. apríla 1997 generálny riaditeľ SPP vyhlásil, že zmluva o založení slovensko-ruskej plynárenskej spoločnosti sa počas nadchádzajúcej návštevy premiéra Černomyrdina podpisovať nebude - predsedovia vlád vraj parafujú len zmluvu o zmluve a rokovania budú pokračovať. V pondelok 28. apríla 1997 ruský premiér veľmi rezolútne pred novinármi vyhlásil: "Sme pripravení podpísať zmluvu o dodávkach, aj vo veci termínu. Nie zmluvu o zmluve, ale zmluvu o výsledkoch - čo sa bude dodávať a termíny." A vzápätí dodal: "Som presvedčený, že podpíšeme všetky tieto dokumenty." Viktor Černomyrdin sa správal nielen ako ruský premiér zo starých čias, ale aj ako vlastník 12 percent Gazpromu, osobne zainteresovaný na dohode. O niekoľko hodín slovenský premiér priznal, že plynárenské zmluvy ešte nie sú pripravené."Ale máme na to celú noc a celý deň," povedal pán Mečiar. O 20 hodín neskôr boli dohody nielen dohodnuté, ale aj podpísané...

Mikuláš Dzurinda ich komentoval tak, že ak doteraz zisky za dodávky a tranzit plynu zostávali na Slovensku, odteraz sa o časť z nich budeme deliť s Gazpromom a Ruskom. Ján Ducký, ktorý zmluvy podpísal, pre Markízu vyhlásil, že "podmienky sú lepšie, ako sme očakávali, ale nezverejníme ich". Lenže ak by podmienky boli naozaj dobré a pre Slovensko výhodné, nebol by dôvod ich tajiť.

V každom prípade Duckého podpis pod zmluvami znamená, že na Slovensko bude prúdiť plyn len z Ruska. Na rozdiel od Maďarov a Čechov, ktorí svoj dovoz diverzifikovali a môžu s Gazpromom rokovať ako rovný s rovným, pozícia slovenskej strany je oveľa horšia. V septembri 1996 Ján Ducký vyhlásil, že "dnes sme od Ruska závislí ako nikdy pred tým. Politickú závislosť spred roku 1989 vystriedala ekonomická". V máji 1997 je jasné, že sa situácia vyvinula. Ešte stále sme od Ruska závislí ako nikdy predtým, ale naša ekonomická závislosť sa opäť mení na závislosť politickú. Z vôle premiéra to napomohol aj Ján Ducký. Ako riaditeľ SPP iba poslúcha. Arpád Demko taký spoľahlivý nebol.

MARIÁN LEŠKO

Z výrokov Jána Duckého

O PROGRAME VLÁDY

"Je to nebezpečne odvážny program, nebezpečný pre vládu. Všetci politici majú tendenciu maľovať to, s čím predstupujú pred svojich voličov, trochu ružovejšou farbou a život to môže potom trochu inak vyfarbiť. Každopádne ambície tejto vlády sú oprávnené."

NÁRODNÁ OBRODA, 21. januára 1995

O HODNOTE DLHOPISU

"Tento cenný papier sa naozaj stane cenným papierom a podnikatelia sa budú oň biť, pretože budú ním môcť splácať svoje dlžoby voči Fondu národného majetku."

NÁRODNÁ OBRODA, 18. júla 1995

O NEVĎAČNOSTI PRIVATIZÉROV

"Privatizovať je pre vládu nevďačná úloha. Tí, čo nedostali možnosť privatizovať, nadávajú a tí, čo túto možnosť mali, sa cítia ako géniovia a prestanú byť vďační."

PRAVDA, 28. septembra 1996

O SPOLOČNOM PODNIKU

"Povedal som áno, urobme spoločný podnik, ale nad úroveň súčasných kapacít. To znamená vybudovať ďalšiu líniu plynovodu. Je to však podmienené tým, že Rusi nájdu zákazníka, ktorému by plyn predali. My sme v úlohe poštára a ten je rád, že ho môže odniesť a dostane za to zaplatené."

SME, 25. marca 1997