Bratislavská športová hala na Pasienkoch sa po minulotýždňovom mítingu HZDS v pondelok pred siedmou večer opäť zaplnila, i keď tentoraz slúžila mierumilovnejším účelom. Nikto tam na nikoho neútočil, nikto tam nikoho nezbil. Netrúfam si odhadnúť, koľko divákov sa v nej - doslova - tlačilo v očakávaní vystúpenia českej pesničkárskej legendy Jarka Nohavicu pri prezentácii nového projektu Divné století. Nohavica, oveľa viac známy ako pesničkár s gitarou, tentoraz (trocha prekvapujúco) na realizáciu projektu Divné století zostavil šesťčlennú kapelu. Predstavili sa v nej bývalí členovia Nerezu Zdeněk Vřešťál, Vít Sázavský a Pavel Plánka, doplnení Filipom Jelínkom, Vlaďkou Hořovskou a Petrou Pukovcovou.
Ak zvážime, že Nohavica nikdy nemal problémy svojimi piesňami zaujať niekoľkotisícový dav rôzne naladených ľudí (trebárs 25 000 divákov za najúspešnejších čias Porty v plzenskom amfiteátri Lochotín), treba povedať, že v pondelok sa mu to nepodarilo. Z haly sa vytratila z jeho vystúpení známa atmosféra spolupatričnosti, priateľstva, úprimnosti, súzvuku tónov, myšlienok i duší. Snáď to bolo spôsobené prísne dodržiavanou koncepciou vystúpenia, v ktorom sa nedostalo k slovu - slovo. Nohavica napriek svojim zvykom veľmi málo a útržkovito komunikoval s obecenstvom, a aj to iba vtedy, keď medzi jednotlivými pesničkami zavládlo v sále netrpezlivé ticho a na pódiu "začali rásť palmy". Dá sa síce na túto tému podotknúť, že spevák má na javisku spievať a koncert je predovšetkým hudobná záležitosť, ale ani z hudobnej a zvukovej stránky nebolo všetko v poriadku. Fúzia Nerez - Nohavica napriek neodšriepiteľným kvalitám a zásluhám väčšiny účinkujúcich pri svojej živej premiére neoslnila. Podieľala sa na tom iste aj očividná nezohratosť a nevyváženosť jednotlivých účinkujúcich. Najmä pri pesničke Danse Macabre (na CD Divné století venovanej Leonardovi Cohenovi) pôsobili vokály Vlaďky Hořovskej a Petry Pukovcovej, ktoré sa striedali s úderom bubna, ako škrekot, po ktorom speváčke spadne na zem mikrofón. Samozrejme, raz sa to môže stať každému, ale tento motív sa v menovanej piesni opakuje snáď desaťkrát. A desať škrekov doplnených pádom mikrofónu už zastavilo dych aj najzaslepenejším fanúšikom. Tí sa začali udivene rozhliadať okolo seba či zhovievavo sa usmievať. Ešte štastie, že dve dámy spievali minimálne. Za zmienku stojí aj nie práve najšťastnejšia pohybová choreografia celej skupiny, Jarka Nohavicu nevynímajúc. Jeho gestikulácia rukami bola na niektorých miestach smiešna, a najmä násilná. Treba však povedať aj to, že keď zostal Nohavica na pódiu sám, akoby sa bol vrátil do svojej starej, osvedčenej kože. Publikum okamžite búrlivo reagovalo, rušivých momentov bolo minimum, atmosféra gradovala.
Možnože sa vám predchádzajúce riadky zdajú miestami prisilné. CD Divné století (v Čechách predali za 6 týždňov 40 tisíc kusov) som si zopárkrát vypočul. Je to jednoznačne vynikajúca hudba. Nohavica - síce trochu inak, ale stále plný pocitov, zmyslu pre krásno, ľudskosť. Píše sa mi to ťažko, ale práve preto si umelec jeho formátu musí dobre premyslieť, s kým a ako sa prezentuje aj na pódiu. Lebo ak by som si mal ako bežný poslucháč CD Divné století kúpiť po pondelkovom koncerte, neviem...
Včera večer sa Jarek Nohavica so svojou skupinou predstavil v Trenčíne, dnes ho očakávajú ešte v Žiline a zajtra v Novákoch. Snáď diváci nebudú odchádzať z koncertu ako Bratislavčania zo Športovej haly Pasienky. Síce bez bitky, ale plní rozpakov.
Autor: SME plus
