„Pamätám sa na filmy Pasoliniho, po ktorých mi bolo zle ešte celé týždne. Ale vďaka nim som sa dozvedel o mechanizmoch moci viac, než zo stovky krásne vyrozprávaných ľúbostných príbehov, hovorí rakúsky filmový režisér Michael Haneke,“ tvorca slávneho filmu Pianistka, natočeného podľa románu rakúskej autorky Elfriede Jelinek. Je Pianistka pornografický film?

Chcel som natočiť obscénny, ale nie pornografický film. A práve takúto nálepku si vyslúžil román Elfriede Jelinek, na základe ktorého Pianistka vznikla. Všetky moje filmy sú obscénne – ukazujú sféry, o ktorých sa mlčí a ktoré obostrela spoločnosť zákazmi. Pornografia mení to, čo je zakázané, na konzumný tovar. Zameriavam sa proti pornografii médií, nie však proti úzko chápanej pornografii, obmedzujúcej sa na sexuálnu sféru. Ale som proti pornografii moci. Väčšina kinematografických produkcií je pornografická. A to v tom zmysle, že to, čo je odporné, sa mení na tovar. Moje filmy sú protestom proti kinu zábavy a zabudnutia, proti americkému senzáciechtivému kinu. Z hľadiska trhových kategórií sú moje filmy brakovým tovarom. Akýmisi kukučími vajcami, ale majú jedno veľké plus: pokúšam sa brať svojho diváka vážne.

Ale Pianistka sa dotýka aj otázky pornografie v sexuálnom zmysle!

Záleží na tom, čo rozumieme pod pojmom pornografia. To je naozaj lakmusový papierik našich zábran. Priemerného diváka ešte stále poburujú pohlavné orgány na filmovom plátne. V Pianistke, v tej scéne na toaletách som chcel pôvodne ukázať stoporený mužský úd, natočil som aj zábery s hercovým dublérom, ale potom som si uvedomil, že tých niekoľko sekúnd tak ovládne divácku predstavivosť, že by sa stratila dôležitosť celej scény. Pornografia ma nezaujíma, nebrojím proti nej, lebo by som to považoval za stratu času. Podľa mojej definície pornografie možno vnímať Pianistku skôr ako antipornografický film, ale Funny Games je potom ešte oveľa antipornografickejší!

Funny Games bol protestom proti dominancii násilia v médiách: dvaja mladiství zabijú niekoľko rodín podľa pravidiel, ktoré poznajú len oni sami. Nie je ten portrét mladej generácie príliš radikálny?

Ak raz človek vyrastá v umelom televízno-počítačovom svete, ktorý do neho neustále a bezbolestne pumpuje násilie, stáva sa pre neho realita ťažšie rozpoznateľná a ľahšie môže uplatňovať násilie voči druhým. Americký vojenský odborník, ktorého článok som nedávno čítal, porovnával tréningy vojakov na zabíjanie s videohrami. Podľa neho fungujú oba systémy na rovnakom princípe. Je to veľké nebezpečenstvo, ktoré nie sme schopní odvrátiť. Taký film ako Funny Games ho tiež len ukazuje, ale skutočnosť zmeniť nedokáže. Film bol provokáciou voči tým, ktorí pociťujú slasť pri dívaní sa na násilie. Chcel som im proste pokaziť zábavu. Teším sa, že ten film je v priemerných videotékach na tej istej poličke ako americké thrillery. V Pianistke je koncepcia úplne iná: mojím zámerom nie je prekážať voyeurom v ich malých radostiach. A nezaujímajú ma ani zákazníci sexshopov. Tí nikomu neubližujú.

Isabelle Huppertová, ktorá stvárnila postavu pianistky, mala pôvodne hrať jednu z postáv vo Funny Games, ale ako povedala v jednom rozhovore, chýbala jej na to občianska odvaha.

Keď som jej navrhol hrať v Pianistke, varoval som ju, že v tomto filme to bude ešte horšie. Šikovne som rozhovor ukončil slovami, že aj tak neverím, že sa na to dá. Ihneď súhlasila, len aby mi protirečila.

Prečo román Elfriede Jelinek?

Román Elfriede Jelinek som čítal pred vyše pätnástimi rokmi, ešte predtým, teda ešte predtým, než som nakrútil svoj prvý film. Fascinovala ma extrémnosť príbehu a vzťahu, ktorý sa v ňom zobrazuje. A normálnosť sa ľahšie ukazuje cez perspektívu extrémnych, teda nenormálnych situácií. Ten film poskytuje tak divákovi ako aj hercom možnosť prežiť niečo za hranicami každodennosti.

Do akej miery je Pianistka rakúskym filmom?

Samotný príbeh možno preložiť do jazyka ktorejkoľvek kultúry, ale mnoho detailov je neopakovateľne rakúskych. V našej krajine je špecifické postavenie klasickej hudby: na jednej strane je tu fascinácia klasickou hudbou, a na druhej rešpekt voči sebadisciplíne, ktorá hraničí so sebapoškodzovaním.

Sila Pianistky je aj v tom, že Erika Kohut vyvoláva napriek svojej brutalite u diváka súcit.

No, to dúfam! Erika nie je nijako zvlášť sympatická osoba, je to učiteľka, ktorá sa k žiakom správa kruto, ale zároveň je to obeť vlastnej matky a spoločnosti. Spoločnosti, ktorá matke dovoľuje negatívne vplývať na vlastné dieťa. Prečo to stará pani Kohut robí? Pre ňu bola hudobná kariéra jej dcéry jedinou možnosťou, ako získať vo svojom okruhu uznanie. Usiloval som sa ukázať, z čoho v našej spoločnosti pozostávajú štruktúry moci. Nechcem tým však povedať, že môj film má nejaké priame posolstvo.

Bránite sa proti označeniu moralista?

Moralista je ten, kto nudí, učiteľ, ktorému sa zdá, že všetko vie lepšie. Ak je moralistom ten, kto považuje svojho diváka za rovnocenného partnera, ktorému ponúka viac než len obyčajnú zábavu, potom dovolím, aby ma takto onálepkovali. Aj Juliette Binoche ma tak nazvala, porovnávajúc moje tvorivé predpoklady s filmami Krzysztofa Kieślowského. Veľmi Kieślowského obdivujem, najmä jeho Dekalóg. Jeho neskoršie francúzske filmy boli na môj vkus už príliš štylizované, príliš pekné. Ale celkovo bolo pre mňa poľské kino zdrojom mnohých inšpirácií. Filmy Andrzeja Wajdu ako Popol a diamant, ďalej Nôž vo vode Romana Polanského boli najzápadnejšími filmami z krajín bývalého komunistického bloku. Azda preto boli pre nás najzaujímavejšie.

Vaše filmy sú niekedy prisilné na to, aby ich divák vydržal. Neočakávate od diváka veľa?

Moje filmy sa obracajú proti mediálnej reprezentácii moci, najmä v televízii. Neočakávam viac, než sám túžim zažiť. Chcem vyjsť z kina ako iný človek, inak je to škoda strateného času. Chcem vidieť niečo, čo sa dovtedy nachádzalo mimo sféru môjho vedomia. Pre mňa má očista meno šok. Dnes sme už natoľko znecitlivení médiami, že bežný apel na našu humánnosť nie je schopný pohnúť našimi hlbšími vrstvami. Veľkou výzvou pre umenie je to, akým spôsobom sa mu ešte podarí ľuďmi otriasť. Pamätám sa na filmy Pasoliniho, po ktorých mi bolo zle ešte celé týždne. Ale vďaka nim som sa dozvedel o mechanizmoch moci viac, než zo stovky krásne vyrozprávaných ľúbostných príbehov.

Ako vnímate politickú zodpovednosť umelca v dnešnom Rakúsku?

Pravidlo, ktorého sa držím, je striktný rozdiel medzi prácou a politickými vystúpeniami. Iste, nikdy by som nenakrútil film s radikálne pravicovým zafarbením. Napríklad Natural Born Killers Olivera Stonea je rozhodne fašistický film. Režisér sa v ňom pokúsil urobiť niečo, čo by bolo proti násiliu, a s týmto zámerom využil všetku estetiku násilia. Dúfam, že sa mi také niečo nikdy nestane. A politiku z prvých strán denníkov prenechávam novinárom. Nerobím takzvané angažované, propagandistické filmy. Iste, úroveň takých diel môže byť veľmi vysoká, stačí si spomenúť na Sergeja Ejzenštejna či Bertolta Brechta. Na druhej strane mám svoje názory, pokiaľ ide o súčasnú politickú situáciu a svoju pozíciu využívam na to, aby som sa k tejto téme vyslovil aj verejne.

Keď bola vymenovaná nová vláda, ktorú vytvorili aj príslušníci krajnej pravice Jörga Haidera, celý svet upieral pohľad na Rakúsko. Vtedy ste boli práve na na festivale v Berlíne a spolu s inými rakúskymi filmármi ste podpísali protestnú nótu.

Je všeobecne známe, že Michael Haneke nie je zo súčasnej rakúskej vlády šťastný. Okrem toho som skutočne hrdý na to, že moje celovečerné filmy a aj filmy pre deti boli príčinou parlamentnej diskusie, ktorú, pravdaže, iniciovala Haiderova Strana slobodných – FPÖ. To znamená, že môj svetonázor je pre ľudí toho typu okamžite rozpoznateľný. Je úplne v poriadku, že je to tak. Nemožno predsa vychádzať s vládou, ktorej súčasťou je pravicovo-populistická strana. Navyše je dobrým argumentom aj to, že strana takéhoto typu je prirodzeným nepriateľom slobodnej kultúry.

V jednom z rozhovorov ste povedali, že Funny Games bola rozlúčka so svetom médií. Trváte na tejto pozícii aj po teroristickom útoku na World Trade Center a jeho mediálnej prezentácii?

Nie. Jeden z nasledujúcich projektov sa bude bezprostredne týkať udalostí z jedenásteho septembra. Príbeh, ktorý tam rozpoviem, sa bude odohrávať po veľkej katastrofe. Už veľa rokov sa zaoberám tou témou, ale tragédia v New Yorku a všetko to, čo nás v súvislosti s ňou ešte len čaká, dodáva starému nápadu novú, prekvapivú aktuálnosť. Čo je naozaj skutočné v húštine tlačových správ a televíznych reportáží? Končí sa éra naivných filmov, ktoré sa nám usilujú nahovoriť, že ukazujú skutočnosť. Relatívnosť ukazovaných obrazov musí nájsť odzrkadlenie aj vo filmovom diele: čo sa stane, keď tá tenká ochranná vrstvička, ktorú nazývame civilizáciou, neočakávane praskne – ako sa budeme vtedy správať? Film sa bude volať Čas vlkov. To je pojem z Eddy, starogermánskej mytológie, a označuje epochu, keď každý bojoval proti každému, aby prežil.

Takže nasledujúcou veľkou témou Michaela Hankeho bude násilie z globálneho hľadiska?

Nespojitosť zjednotenej Európy a sťahovanie národov – veľké migračné pohyby na našom kontinente – budú, zdá sa mi, sprievodnou témou celého začínajúceho sa storočia.

Autor: JAN NIEDZIEL, ANNA CHOROSTECKAGAZETA WYBORCZA