Ani na dedinách sa však väčšinou nehladovalo, pravda, s výnimkou tzv. hladových čiže neúrodných rokov. V niektorých sedliackych domoch boli bežné štyri chody na obed aj na večeru. Zo susedných Čiech pochádza nariadenie z konca 15. storočia, že žiadny sedliak nemá podávať viac ako 5 chodov, všetky chody navyše boli potrestané pokutou. Skladbu jedálneho lístka môžeme rekonštruovať len veľmi približne, pretože neexistuje žiadna stredoveká kuchárska kniha pre sedliacke obyvateľstvo. A tak sme odkázaní len na útržkovité informácie. Jedlo sa mäso domácich zvierat a hydiny, ryby, mlieko, vajcia, syry, slanina, masť, krúpy, kapusta (aj kyslá), mak, huby. Obľúbený bol hrach, pohánka, šošovica a zelenina, z ktorých sa varili prívarky, častý pokrm na sedliackych stoloch. Ako korenie sa používali bylinky, napríklad materina dúška, o ktorej sa verilo, že dodáva silu.

Základom sedliackej kuchyne však bol chlieb a múčne jedlá. Čím nižšie na spoločenskom rebríčku, tým väčšia bola spotreba chleba. Chlieb bol čierny, do múky sa pridávali otruby (v hladových rokoch aj žalude). Z obilnín sa pripravovalo mnoho druhov kaší (ani zďaleka sa však neponášali na kaše, ktoré sa objavovali na panských stoloch). Pochúťkou bola sladká kaša s medom, ktorú niekedy rozdávala vrchnosť chudobným. Bežnejšie boli slané kaše z obilnín, a predovšetkým najrozšírenejšia a najznámejšia kaša chudobných, kyselica (pripravovala sa aj ako polievka), ktorá prežila až do dnešných dní. Jedla sa u nás aj v Čechách, odkiaľ sa rozšírila napríklad aj do Rakúska (jedlo sa tam nazývalo „giselitze“).