„Musíte odtiaľto odísť,“ hovoril mu ticho drobný, špinavý policajt a pozeral sa pritom do zeme. Nervózne prešľapoval a bolo viac než jasné, že je mu trápne. Mudžáhid mlčal. „Je to príkaz z najvyšších miest. Ja som si to nevymyslel,“ fňukal chudý príslušník afganského ministerstva vnútra a ruka, v ktorej držal samopal, sa mu potila.

Minister vnútra Afganistanu Junus Kanunú vydal v stredu príkaz, podľa ktorého do 72 hodín majú všetci ozbrojení muži zmiznúť z ulíc Kábulu, premiestniť sa na oficiálne vojenské základne, svoje zbrane zaregistrovať a uložiť do skladov. V Kábule môže zostať ozbrojená iba polícia, afganské tajné služby a jednotky medzinárodných mierových síl. Všetci bez rozdielu sa musia začať konečne podriaďovať centrálnemu veleniu.

Na papieri vyzerá tento príkaz rozumne a logicky. V skutočnosti je jeho splnenie do dôsledkov takmer nemožné. „Bojujem 17 rokov,“ povedal nám Šíralka. „Po prvý raz som z toho niečo mal, keď sme obsadili Kábul. Zabral som so svojimi ľuďmi dom toho prašivého taliba, ktorý sa aj tak nikdy nevráti, a teraz ma z neho vyhadzujú. Nasťahuje sa tam nejaký úradník, ktorý v živote nedržal v ruke samopal a najskôr posledných dvadsať rokov strávil v zahraničí.“

Asi za hodinu z dverí domu vyšlo šesť džípov Toyota. Boli naložené matracmi, na nich ležal televízor, magnetofóny a niekoľko po zuby ozbrojených fúzatých vojakov. Maličký policajt i jeho kolegovia si s úľavou oddýchli.

Šíralka sa hneval, ale príkazu sa podriadil. Velí - alebo skôr velil - skupine štyridsiatich mužov a prebil sa s nimi do Kábulu až zo severnej provincie Tašár. Podľa dohody o rozmiestnení medzinárodných mierových síl však akékoľvek bojové zásluhy nikoho neoprávňujú chodiť si slobodne po hlavnom meste so zbraňou a zaberať si vojnovú korisť, ako sa mu páči.

Tak to fungovalo doposiaľ. Keď vojská Severnej aliancie obsadzovali Kábul, jednotliví velitelia mali voľnú ruku. Niektorí ukoristili domy, iní benzínové pumpy, ďalší predajne. Postavili pred bránu ozbrojenú obranu a po mnohých rokoch začali odpočívať.

„Je mi ich vlastne trochu ľúto,“ priznal sa nám generál Abdul Vahed Šarifí, veliteľ centrálneho bezpečnostného sektoru v Kábule. „Nemáme im čo ponúknuť. Nedokážeme sa postarať ani o vojnových invalidov, nieto o zdravých mudžáhidov. Okrem strieľania nič nevedia. Odvykli si žiť doma, hrať sa so svojimi deťmi, žiť so ženou. Začali bojovať, keď mali dvadsať, dnes majú vyše štyridsať a ja ich musím ako malých chlapcov nahnať do kasární.“

Mudžáhidi sa pritom nehodia na klasickú vojenskú službu. Podriaďujú sa iba svojmu veliteľovi, ktorého zbožňujú, ale nejaké centrálne velenie je pre nich niečo nepredstaviteľné. Desiatky veliteľov po celej krajine sa správali roky autonómne a vo svojej oblasti boli skutočnými všemocnými vládcami.

„Neviem, čo budem robiť,“ krčí ramenami Šíralka. Pochádza z Kunduzu, kde má ženu a dve deti, ale domov sa vôbec neponáhľa. „Kto je pre mňa Karzaí (afganský premiér - pozn. red.)? Človek, ktorého dosadili do kresla Američania a on ich teraz musí počúvať,“ hovorí. „Mnoho rokov som spal na holej zemi a teraz som za pár týždňov pochopil, aké to je zaspávať na matraci. Nikomu nedovolím, aby mi ho vzal.“

Tmavočervený matrac má skutočne prehodený cez rameno. Pod ním zviera svoj samopal. Odovzdať zbraň ho vydesení policajti presvedčiť nedokázali. Len ho úpenlivo prosili, aby s ňou nevychádzal na ulicu. Čo keby ho videli Briti, ktorí majú za úlohu sledovať, či je Kábul skutočne demilitarizovaný…

Autor: Petra Procházková pre SME agentúra Epicentrum, Kábul